Zrada
Desať dlhých rokov prešlo odkedy sa k vláde dostal temný elf posadnutý mocou – lord Everius von Aseton. Od tých čias sa svet trasie pred jeho armádami, ktoré sú poháňané nenávisťou voči ostatným rasám, ale aj Elfom, ktorí sa mu vzoprú. Ale nevlastní len armády, no hlavne špehov, ktorí mu vedia dodať informácie z celého sveta a to hlavne o tom kde by bolo najlepšie udrieť a ako. Potom má kopu stratégov a jedného, ktorého nie je možné nikam zaradiť lebo sa babre do všetkého a nevie si vybrať, kam by chcel patriť. Jeho meno je Demonicus A. Teran. Patrí medzi lesných Elfov, no robí všetko pre to, aby to zakryl, pretože ak ste temným Elfom, máte väčšiu šancu na úspech. Lord Everius mu toleruje jeho správanie a nerozhodnosť, len vďaka tomu, že vyvraždil rodiny jeho nepriateľov, čím oslabil odboj voči nemu. No napriek tomu sa najviac hodí ku špehom, pretože jeho špecializáciou je zmena na tieň. Avšak to nie je všetko, hovorí sa o ňom, že uzavrel dohodu s démonmi, čím získal ich moc a hlavne pri ich dohode získal aj krídla, takže sa môže dostať kamkoľvek. Práve on, ako hlavný generál vojsk, sa pričinil o skazu a strach, ktorý pomaly ale iste ovláda celú zem. Dopomohla mu k tomu aj jeho brutalita, o ktorej sa rozpráva takmer všade. No nebol vždy temný, zlý a krvilačný. Zmenil sa až keď mu zomreli obaja rodičia, údajne pri nehode, ale časom zistil, že Asetonovi odporcovia, ich zabili v rámci čistiek. Vtedy si začal pokladať otázku "Kto je vlastne horší?", a tak sa stalo, že sa pridal na stranu temnoty.
Avšak náš príbeh sa odohráva až v dobe, keď ostalo len jediné mesto, ktoré bolo potrebné pokoriť - Asen.
"Shiva, jeho víťazstvo, oprava naše sa blíži."
"Ako to myslíš Demonicus?"
"Úplne som zabudol, si len vlčica, ktorú som naučil rozprávať. Niekedy uvažujem, či náhodou nie si niečo ako papagáj, len opakuješ to, čo poviem. Ale to by si nedokázala čítať a to vieš, stačí, keď konečne začneš používať hlavu."
No Shiva ho nevnímala. Hrala sa ako obyčajne so svojimi deviatimi chvostmi. Boli pekné, tak ako pri všetkých ľadových vlkoch, biele ako sneh len konce boli tvarované do zmrznutých ruží, ale všetko to bola jemnulinká kožušinka.
Demonicus si všimol, že ho ignoruje, a tak prešiel popri nej a opustil miestnosť. Teda to si Shiva myslela, no sekla sa a to poriadne. S myšlienkou, že jej pán je preč podišla ku kreslu, v ktorom vtedy sedel a vyskočila naň.
"Myslíš si, že ma môžeš ignorovať, potom všetkom, čo som pre teba urobil!!!"
"Nie pane, ale..."
"Žiadne ale!!! Ty si nemysli, že sa budeš povaľovať v mojom nádhernom kresle!!! Mal som počúvnuť Everiusa a spraviť si s teba kožuch."
Vo dverách sa zjavila ohnutá postava, ktorá svojím postojom vyjadrovala strach, očividne z Demonicusovho pohľadu, lebo keď sa na ňu pozrel stiahla sa ešte viac.
"Čo chceš ty prízemný červ! Nemám na nikoho náladu!"
"Ospravedlňte moju drzosť, ale pán Aseton vás volá."
Povedal strašne neisto a urobil tri kroky vzad.
"To je iné."
Po tých slovách sa Demonicus pozrel povýšenecky na Shivu, zvrtol sa a ráznym krokom opustil miestnosť.
Prešiel asi päť metrov, zastavil sa a začal uvažovať.
"Veď ja nie som žiadna opica na špagáte. Prečo by som mal za ním rýchlo bežať ako niekto podradný?"
Chvíľu sa prechádzal sem-tam až došiel do podzemia svojho hradu, v ktorom mal tajnú miestnosť plnú ľadu. Ale na čo môže slúžiť miestnosť plná ľadu?
Zrazu sa zahľadel na obrovský ľadovec, no vtom sa za ním zjavila jeho verná spoločníčka Shiva.
"Wow...o tomto mieste som ešte nepočula! To je pre mňa?"
"Nie."
Bezcitne odvetil.
"Škoda mne sa tu páči."
Rozbehla sa ku kusu ľadovej kopy, na ktorú sa Demonicus díval, no zrazu sa zastavila a vyzerala akoby hľadela do tváre smrti. Demonicus sa zasmial a podišiel k nej bližšie.
"Už chápeš o čom som hovoril? Verím, že áno a ak nie....Tak sa s tým budem musieť zmieriť."
"To nemyslíš vážne! Povedz, že nemyslíš na to na čo ja! Prosím."
Demonicus jej začal čítať myšlienky, tváril sa, že nemyslí na to isté ako Shiva, ale potom sa uškrnul.
"Uhádla si. No nič už musím ísť za lordom. A nikomu nič nehovor, inak ťa zabijem."
Avšak Demonicus neopustil miestnosť, ale zašiel za kus ľadu, ktorý tvarom aj farbou pripomínal ananás, na ktorom bola šľahačka, vanilková zmrzlina a to všetko poliate čokoládou, ktorej vrch dotvárala malá čerešnička úplne na vrchole. No keď sa niekto prizrel lepšie zbadal, že je to zamrazený drak a tá ozdôbka na vrchu je jeho jazyk, ktorý mal očividne vyplazený akoby chcel na niekoho poslať jeden z najsilnejších dračích útokov. Draky boli v tejto dobe veľmi vzácne, pretože pred pol storočím bola väčšina vyhubená. Počkal kým Shiva zmizne a potom sa vybral tým istým smerom ako predtým až došiel k veľkej soche, pri ktorej sa poobzeral, či tam niekto nie je a až tak niečo zašomral. Kamenná socha sa naňho pozrela, za ňou sa otvorila ešte hrôzostrašnejšia miestnosť ako tá predtým, no Demonicusovi to nevadilo, vošiel do vnútra a tu i tam sa pozrel na stenu a sem-tam sa zasmial. Napokon došiel k oltáru, na ktorom ležala kniha z čiernej kože vykladaná zlatom, okolo podstavca horel čierny oheň, ktorý utíchol, keď tam Demonicus došiel. Vôbec sa to tam nehodilo, veď po stenách boli mŕtvoly, ktoré mali vo výraze, len smrť. Otvoril si knihu a začal sa rozprávať sám so sebou. Alebo nie?
"Čas vašej slobody sa blíži! Určite sa tešíte."
"Pusť nás von teraz."
Ozvalo sa sedem hlasov, ktoré zneli akoby spievali v nejakom zbore.
"NIE!!!!!! Ešte neprišiel čas, najprv sa musím postarať o dobytie Asenu. Potom vás pustím a vtedy sa navráti lesk a sila Midday Garden, ktoré pred mnohými rokmi zničili spojené armády rás, ale to sa už nebude opakovať."
Demonicus sa uškrnul a odcupotal preč.
No to všetko si vypočul fantóm, najlepší špeh a vycítil v Demonicusových slovách zradu. Chcel to rýchlo oznámiť svojmu pánovi, no Demonicus si ho všimol.
"Teraz ma už nezastavíš fantóm! Myslel som, že som tu sám, no nič, moja chyba. Alebo tvoja?"
Ozval sa mrazivý hlas. Fantóm sa otočil, ale za ním nikto nestál. Pomyslel si, že za to môže to miesto a chcel sa rozbehnúť k východu, no keď sa otočil stál pred ním Demonicus. V ruke držal samurajský meč a....
"Dnes nemáš svoj deň."
Po tých slovách mu ho vrazil rovno do srdca a doslova sa vyžíval v tom ako fantóm umieral, hoci to dlho netrvalo.
"Už ťa len dopraviť do Japonska, aby mi všetci uverili, že ťa zabili práve tam."
Potom vyšiel na nádvorie hradu a bol pripravený ísť za lordom Asetonom. Postavil sa do prostriedku a hlasno zapískal. Odrazu sa zdvihol vietor, ktorý sa zhmotnil do nebeského hada.
"K Everiusovi!"
Had vzlietol a po chvíli ich už nebolo.