Život vo výške... (1. časť)
Už keď som bola malá, cestovala som po svete. Moji rodičia – známi akrobati, si zarábali na živobytie v cirkuse. Namiesto toho, aby ma dali do rúk starej mamy, cestovala som s nimi. Tušili, že to bude mať na mňa nejaký dopad, ale netušili, že budeš až tak prehnane túžiť po živote, ktorí oni po čase mienili zmeniť.
Mala som desať, keď som sa rozhodla, že zo mňa bude baletka. Poznala som na to názor rodičov, ale v podstate pre mňa nič neznamenal. Bola som tvrdohlavá a tak som si išla za svojim malým cieľom, ktorý každým dňom rástol. Tak isto, ako rástla aj moja túžba niečo dokázať. Napokon sa moji rodičia rozhodli, nebrániť mi. Prestali ma odhovárať od svojho sna, čo pre mňa znamenalo štúdium baletu. Áno, áno... všetci si vraveli, že začať sa venovať takému umeniu v desiatich rokoch, poddať sa drezúram a pravidelným tréningom a dostať sa na vrchol, bolo v tom veku nemožné. Ale ja som verila. Verila som v seba a vo svoje schopnosti. Už od mala som prejavila schopnosť učiť sa rýchlejšie, ako moji rovesníci. Bolo to pre mňa jedno veľké plus, vďaka ktorému som dosiahla to, že som sa za päť rokov naučila to, čo sa učia deti za desať.
"S matkou si nemyslíme, že je to ten najlepší nápad Adaiah."
Mala som pätnásť, keď som si vypočula od otca túto vetu. Matka nebola schopná povedať mi to sama. No vedela som ich názor aj bez toho, aby ho vyslovili nahlas.
"Nechápem prečo, otec. Nechápem prečo nie ste radi, že kráčam po vašich stopách a chcem dokázať to čo vy a možno ešte viac."
Vedela som, že raz budem stáť pred nimi a obhajovať svoju voľbu. Preto moje slová zneli sebavedome a rozhodne. Mala som ich nacvičené. Každý deň od vtedy, ako som všetkým ukázala, že je zo mňa schopná baletka, som si to predcvičovala pred zrkadlom. Snažila som sa nájsť ten správny tón hlasu, ktorý každého rozhodne presvedčí o mojich slovách. No vedela som aj to, že mojich rodičov to tak ľahko nepresvedčí.
"Vieš, že to nie je zamestnanie až do konca tvojho života. Vieš, že kedykoľvek sa ti môže niečo prihodiť a ty následkom toho stratíš to, čo si si tvrdo vybojovala."
Vedela som to, ale i tak som sa rozhodla skúsiť to. Vedela som, že by mi stačilo malé pošmyknutie na to, aby som svoj členok odstavila a prišla by som o živobytie. No chcela som to skúsiť. Po hodinách a hodinách presviedčania, napokon moji rodičia povolili. Bola som šťastná. V našom tábore sa vedelo o mojich schopnostiach a tak moja prvá príležitosť čakala hneď za rohom.
.:.:.:.:.:.:.:.:.:.:.:.:.:.:.
"Adaiah si si tým stopercentne istá?"
Táto otázka vyšla z úst mojej najlepšej priateľky, v momente keď sme sa nachádzali pod známym cirkusovým šapitom. Nepočuteľne som preglgla, len čo som sa pozrela na obrovské lano, ktoré viselo vo výške niekoľkých metrov. Všimla som si jej skúmavý pohľad a tak som sa pousmiala.
"Som si tým úplne istá. Viem predsa čo chcem..."
Odpovedala som po chvíli ticha a napokon som sa rozhodla, že si to skúsim. Prejsť po lane by mi nemalo robiť problém, aj keď sa nachádza tak vysoko. Zdolala som rebrík, ktorý ma doviedol na ten najvyšší stupienok. Neverila som, že by mi toto mohlo priniesť slávu, po akej som túžila. No i napriek tomu, som si poriadne uviazala svoje baleríny a pravou nohou som vstúpila na lano. V ruke som rozprestrela malý dáždniček, vďaka ktorému som mala minimalizovať svoj balans. Zhlboka som sa nadýchla a začala som sa presúvať po lane. Nemala som pocit, že by to bol ladný pohyb. Aspoň nie tak ladný, ako by som chcela, aby bol. O niekoľko minút som sa ocitla na druhej strane hrubého lana. Vydýchla som si. Bol to skutočne boj so samou sebou. Sadla som si do obrovskej obruči, ktorá na mňa čakala a rozhojdala som sa na nej. Začala som na nej predvádzať nejaké tie triky, ktoré som pochytila od svojej mamy. Moja najlepšia kamarátka sa na mňa pozerala so zatajeným dychom. Keď som konečne pod nohami zacítila pevnú zem, usmiala som sa. Okrem potlesku od mojej kamarátky, som počula aj druhý. Obzrela som sa a za sebou som uvidela Hectora – majiteľa cirkusu.
"Doteraz som nechcel veriť, že si toho schopná. Ale po tom, čo som si ťa potajomky pozrel, musím uznať, že máš niečo do seba. Zajtra ráno je skúška... Čakáme ťa."
Keď to povedal, zarazila som sa. Už som si nebola taká istá, či to chcem. No musela som to skúsiť. Aspoň dve, tri vystúpenia... Povedala som si v duchu a vybrala som sa do svojho karavánu, ktorý stál neďaleko karavánu mojich rodičov.