V malom domčeku v Brazílii sa vždy svietilo, aj keď už bola jedna hodina v noci a celé mestečko už bolo ponorené do tmy. Len mladý manželský pár bdel nad svojou novonarodenou dcérou. Stáli nad kolískou a so šťastným výrazom pozorovali, ako sa ich dcérka snaží vymotať z perinky. Také hyperaktívne dieťatko... usmiali sa na seba, no odrazu niekto zaklopal. Harry pustil ruku manželky a pozrel sa cez okno. Cez tmu nič nevidel, preto si za opasok zastrčil dýku a šiel otvoriť dvere. Jeho manželka Doriah sa za ním nepokojne dívala, pričom teraz už držala na rukách svoju dcéru. Bola obdarená zvláštnou schopnosťou a pred niekoľkými dňami videla, ako k nim prichádza nebezpečenstvo...
"Dallan?" Ozval sa prekvapene Harry a hľadel na svojho priateľa z minulosti.
"Dobrý večer..." Odpovedal mu vysoký a chladný hlas muža v dlhom pláži.
"Čo tu robíš?" Zmohla sa na slovo Doriah. Položila Marry do kolísky a postavila sa pred svojho manžela. "Myslela som, že si pod dozorom vo väzení! Nemáš tu čo hľadať!" Jej hlas sa pomaly zvyšoval. "Ale no tak... prišiel som si len preto, čo mi patrí..." Odvetil jej Dallan pokojne a vstúpil dnu napriek tomu, že nepožiadal o povolenie.
"U nás ti nepatrí nič!"
"Vidím, že to tu máte pekné..."
"Zmizni."
"Ale, ale... najprv mi vráť, čo mi patrí." Zopakoval, tento krát už nebezpečnejším tónom. Harry vytiahol dýku. "Nechcem sa opakovať... ako ty, ale... zmizni!" Zavrčal. Nechýbalo veľa a kričal by, lenže nechcel zobudiť svoju dcéru. Odrazu zacítil na svojom pleci studenú ruku Doriah. Otočil sa k nej, ale to bola jeho osudová chyba. Len čo sa jeho pohľad spojil s pohľadom Doriah, do chrbta sa mu zabodol meč. Domom sa ozval výkrik, ale to už bol Dallan dávno preč...
Malé dievčatko sedelo na studenej zemi a hľadelo na olejomaľbu svojho otca. V rukách silno stískalo medvedíka, ktorého ani nevedela odkiaľ má. Izbou sa občas ozval jej vzlyk. Síce otca nepoznala, ale veľmi jej chýbal. "Marry?" Ozval sa do ticha jemný hlas, ktorý patril mame dievčatka. To sa zvrtlo a rýchlo si utrelo slzy medvedíkovým uškom. "Bandelee mi rozprával o ockovi." Odvetila tenučkým hlasom. Bolo to zvláštne dieťa. Nemalo len zvláštny hlas, ale aj obrovskú fantáziu. Tanečným krokom preplávala okolo matky a vybrala sa na záhradu zhovárať s vtáčikmi, aj keď im nerozumela. "Počkaj!" Ozval sa znova hlas matky. Nežne si k sebe dcéru pritiahla a pohladila ju po líčku. "Mám pre teba dobrú správu." Usmiala sa. "Akú?" Začala vyzvedať Marry a v očiach sa jej objavila nepredstieraná zvedavosť. "Prisťahuje sa k nám tvoj bratranec a tvoja sesternica." Vyšla s pravdou von Doriah. Malá Marry sa však zamračila. "Budú na mňa zlý. Ako všetky ostatné deti..." S tichým zafňukaním vybehla von. Nemohla sa zmieriť s tým, že ju deti nevedia medzi seba prijať.
Štrnásťročná Marry sedela na jednom z konárov starého duba a kývala nohami do rytmu čvirikania vtákov. Nebolo isté komu to hovorí, lebo tam bola sama. "Nechcem tam ísť. Je tam..." Nedokončila vetu, lebo zdola sa ozval nejaký hlas a ju od ľaku až trhlo. Prevrátila sa dozadu a ostala visieť na konári len jednou rukou. Vzápätí sa spamätala a ľahučko pristala na nohách. Pristúpila k matke a uškrnula sa. "Áno?" Samozrejme len predstierala, že má dobrú náladu. Chcela ostať v Brazílii, nie študovať niekde preč. "Marry..." začala Doriah a chytila dcére ruku. "Viem, že tam nechceš ísť, ale ja túžim po tom, aby mala moja dcéra dostatočné vzdelanie." V jej očiach sa odrážala nádej a Marry nedokázala odmietnuť. "Vieš, že neviem dostatočne bojovať a čarovanie mi nejde." Odvetila jej smutne Marry. "Na akadémii nie sú len čarodejníci a bojovníci... a navyše o dva roky ide aj Ardi a Raxeis..." Povedala jej matka a pobrala sa do hôr zbierať byliny na elixíry. Čo Marry ostávalo? Musela ísť...
Prvé dva roky na akadémii prebehli bez menších problémov. Počas tých rokov sa síce Marry stávali divné veci, ale dokázala to vydržať, vďaka svojej povahe. Videla rôzne obrazy, väčšinou ich maľovala a pripisovala ich svojej fantázii. Jedného dňa sa však stalo niečo, čo ju vystrašilo. V ten deň si tancovala po lese neďaleko akadémii a snažila sa zabudnúť na všetky starosti zo školy. Po niekoľkých hodinách si sadla na spadnutý strom a zahryzla si do pery. Nebola unavená, len sa jej v mysli vybavil obraz nejakého muža. Nemala ho kde nakresliť, tak zdvihla zo zeme kameň a začala obraz toho muža vyrývať do mokrej kôry. Išlo to ťažko, tak sa na to vykašľala. Prišlo jej mdlo. Zhlboka sa nadýchla, ale vtom začula kroky. "Ahoj..." Za ňou sa ozval zlovestný hlas. Strhla sa a s vypleštenými očami sa zahľadela na neznámeho. Bol jej strašne povedomý... "Kto ste?" Opýtala sa. Cítila, ako jej v hrdle navrela hrča. Takýto strach necítila nikdy. "To nepotrebuješ vedieť." Pomaly sa blížil k nej. "Nechajte ma..." Marry začala cúvať, no nohy akoby mala z olova - nemohla sa pohnúť. "Nechám ťa, až mi dáš ten zvitok..." Chytil ju za ruku, no ona sa mu vytrhla. "Ja nemám žiadny zvitok!" Zakričala a s panikou sa rozutekala späť na internáty. Cítila ako jej v hlave pulzuje bolesť, ten muž na ňu určite použil nejaké kúzla... Ale po čase si už naň vôbec a vôbec nespomenula. Sama už mala skoro 20.
O jeden rok
Keď Marry v ten deň oslavovala narodeniny svojich okrúhlych dvadsať, to nebolo ľahké oslavovať. Medzi tým rokom čo uplynul zistili jej rakovinu. Lekári predpovedali že maximálne môže žiť už len rok. Stále zo dňa na deň sa cítila horšie a horšie. Bola vtedy čierná noc, bola búrka. V tú noc už Marry po svojej oslave spala. V noci jej začalo byť zle. Mala horúčky, ale po chvíli kašlala aj krv ale ona niet a niet ohlásiť to mame. A v tú nedbalú noc to prišlo. Pod krkom mala golier od nočnej košeli krvavý, bola už slabá nevládala sa rozlúčiť asi v tú noc so životom. Ruku si držala jemne pri ústach a neustále kašľaľa. Už nevládala a napokon... skonala.
Zbohom Marry...