Zbohom deti
Všetko má svoj koniec
"Nemysli si, že ťa nechám len tak odísť!" Miestnosťou sa ozval jej šialený krik, ktorý prebodol ticho, ešte pred chvíľou naplňujúce priestory okolo nich a ja som si až teraz uvedomil odtieň zelenej v jej očiach, hlbokých ako studňa na púšti.
"Pochop, že to už dávno nie je také, ako to bolo..." Hovoril som stále pokojne, do pravej ruky uchopil kufor plný na prasknutie a urobil krok smerom k dverám, vzdialených odo mňa na niekoľko metrov.
"Stoj!" Postavila sa tesne predo mňa, až som do nej narazil. Rýchlo mi z ruky vytrhla kufor so všetkými mojimi vecami a odhodila ho za seba. "O tomto môžem rozhodovať aj ja."
"Nerob to..." Ani som nestihol dohovoriť, keď mi vtom skočila do reči a mňa jej krik takmer prinútil zakryť si uši rukami.
"To ty ho všetko kazíš!" Hlas sa jej zlomil v strede vety, do očí sa jej nahrnuli slzy a ja som až teraz pochopil, aká je krehká. Samozrejme, rýchle si ich zotrela rukávom dlhého trička a opäť na mňa uprela ten svoj šialený pohľad.
"Ja... Bude to lepšie pre nás o..." Opäť som nestihol dohovoriť, keď mi na líci pristala jej ruka. Aj napriek bolesti líca, ktorú som ucítil, som sa ani len nepohol. Až po chvíli som pokrútil hlavou, zdvihol ruku a šepol: "Accio kufor!"
V momente sa mi objavil v ruke a ona zrejme až teraz pochopila, že to myslím smrteľne vážne. "Opováž sa!" Vytiahla prútik a trasúcou rukou ho namierila priamo na srdce.
"Lu..." "Nevyslovuj moje meno!" Zvrieskla a prútik priblížila ešte bližšie ku mne, aby naznačila, že skutočne urobí všetko, aby som neodišiel.
Ruku som si pomaly pritiahol k telu, zhlboka sa nadýchol, šepol "Zhobom" a premiestnil sa, sám nevediac kam, hlavné bolo, že konečne preč. V tom víre, ktorý ma pohltil som však ešte začul jej krik: "Prídeš o to najcennejšie!"
Nový prírastok
"Mamka už rodí, však?" Spýtal sa ma Edmund, držiac ma za ruku a uprene hľadiac na dvere spálne, za ktorými pred pár hodinami zmizla matka. Pozrel som na neho, ticho prikývol a posadil sa na stoličku ležiacu pri dverách, usadiac pritom Edmunda na svoje kolená.
"O chvíľu budeš mať malého bračeka, alebo sestričku." Dodal som po chvíli ticha, akoby moje prikývnutie nestačilo, usmial sa na neho a keď sa z izby ozvali výkriky mojej manželky, striaslo ma.
"Bude do Anya..." Povedal Edmund rozhodne, akoby to bolo už dávno schválené. Zasmial som sa. "Aký si si istý." Pobavene som mu odpovedal a brnkol mu po nose, hoci som vedel, že to nadovšetko neznáša – prešiel si rukou po nose a vystrel sa, akoby chcel ukázať svoje "silné mužské" telo.
"Som, lebo to bude Anya!" Vyhlásil hlasnejšie a ukončil to vysunutím brady, čo ma opäť prinútilo zasmiať sa.
Keď obaja zmĺkli, nervozita sa v ňom každou minútou zintenzívňovala, až mal pocit, že to nevydrží. Nevedel sa dočkať momentu, keď mu pôrodná sestra oznámi, či má ďalšieho syna, alebo očakávanú dcéru. Viac sa ale prikláňal k druhej možnosti. Predsa len, jedného syna už mal a oddávna túžil aj po dcére, hoci by rovnako miloval aj syna.
Po niekoľkých minútach sa z izby ozval posledný povzdych, sprevádzaný niekoľkými výkrikmi a nadávkami, ktoré ale po chvíli nahradil detský plač. Rýchlo som postavil Edmunda pred seba, postavil sa a spolu s ním vbehol do dverí, nečakajúc na sestru, ktorá by nám to povolila.
Zoširoka som sa usmial na ženu, ležiacu uprostred postele zakrytú niekoľkými kusmi dlhých bielych plachiet, a dieťatko v ružovej dečke, ktoré zvierala v náručí.
Nebolo pochýb, že je to dievčatko.
"Anya!" Skríkol Edmund a spolu s manželkou sme sa zasmiali.
Detské hry
Často krát som sa v noci budil na jej krik, jej posledné slová, ktoré zachytili moje uši v deň, keď som jej ukázal chrbát a navždy ukončil jednu kapitolu. Vždy som si ale myslel, že to najcennejšie, čo mám, je môj život, to, čo nám je dané už od narodenia a s čím manipulujeme až po náš koniec.
Táto myšlienka ma teda nechávala pokojným, keď ma v tom z premýšľania vyrušil Edmund. "Čo?" Spýtal som sa ho, keďže som nerozumel rýchlemu sledu slov, ktoré zo seba dostal a upriamil na neho svoj pohľad.
"Oco, ty ma nepočúvaš!" Pokrútil hlavou, no potom ešte raz zopakoval, tentoraz ale pomalšie: "Smiem si ísť zahrať metlobal s chalanmi?"
Kútikom oka som sa pozrel na okno, zistiac, či už nie je prineskoro. "Dobre, ale mám dve podmienky." Pred tvárou som mu zamával rukou, ukazujúc pritom dva prsty.
Povzdychol si. "Nie je to nič hrozné." Žmurkol som na neho. "Musíš vziať aj Anyu a musíte sa vrátiť skoro, jasné?"
Po chvíľke uvažovania nakoniec neochotne prikývol, otočil sa a zamieril do svojej izby, po metlu, zatiaľ čo ja som sa opäť ponoril do svojich myšlienok.
Prázdne postele = prázdno na duši
"Thomas, vstávaj!" Zobudil som sa na to, ako mi do uší doliahol ženin zúfalý krik a ako mnou jej ruky šialene triasli spredu - dozadu.
Pozrel som na ňu rozospatými očami a zívnuc zo seba dostal: "Čo sa stalo, miláčik?" Niekoľko krát som si pretrel oči, aby som videl celkom jasne a keď som zbadal zdesenie v jej očiach, pochopil som aj bez slov, aká je vážna situácia.
"Koľko je hodín?" Nedokázal som pochopiť, ako dokážem v takejto situácií myslieť triezvo, vždy som si myslel, že to bude ako vo filmoch, keď rodičia nezvestných detí zdesene jačia a nevedia čo skôr.
"Dvanásť!" Zvrieskla žena a rýchlo sa chytila kresla, aby nespadla, keď sa jej takmer podlomili kolená.
Okamžite som vyskočil zo stoličky a až keď som to urobil, pochopil som, že som si skutočne sedel na kábli. ONA! Určite to má na svedomí ona! Ako len ich len mohol len tak pustiť a byť taký bláhový?!
"Ostaň tu!" Prikázal som žene, celej bledej v tvári a aj napriek tomu, že najprv protestovala, nakoniec sa mi podarilo prinútiť ju ostať. Neprežil by som, keby sa niečo stalo aj jej...
Vybehol som z obývačky do chodby, čo najrýchlejšie sa obul a vybehol z domu, bežiac priamo k lesu. Nevedel som, čo ma tam tiahne, no čím som sa dostával hlbšie a hlbšie, tým teplejší pocit sa zmocňoval môjho srdca. Možno to bola intuícia a možno puto, ktoré ma k nim tiahlo.
Nakoniec sa mi spred očí stratili aj posledné stromy a objavila sa lúka, ktorou pretekala zurčiaca riekla. Nikdy pred tým som si neuvedomil, že by tade niečo pretekalo, no teraz na to nebol čas... Prižmúril som oči a skúmavo som prešiel pohľadom po tráve, keď môj pohľad zastal na niečom tmavom, ležiacom asi pätnásť metrov odo mňa.
Okamžite som sa rozbehol tým smerom a čím som bol bližšie, tým viac som rozoznával Edmundove obrysy. Kľakol som si vedľa jeho krehkého tela a pokúsil sa mu nahmatať pulz. Nič. Bol už celý bledý, ako stena, stratil som ho.
Bola tam ešte šanca, že Anya to prežila. Rýchlosťou blesku som sa postavil a opäť sa začal obzerať. Smerom od lesa sa ku mne začala približovať postava s niečím, čo zvierala v rukách.
Bez rozmýšľania som k nej zamieril a keď na jej postavu dopadol mesačný svit, pochopil som! Šok, zúfalstvo, strata a smútok sa vo mne zmiešali a spoločne mi podlomili kolená. Nemal som chuť, ani len silu postaviť sa na nohy.
"Dlho sme sa nevideli!" Zasipela, pomaly približujúc sa ku mne a v rukách držiac nehybnú postavu Anye. Obišla ma, stále na mňa upierajúc pohľad a potom zmizla v hlbinách rieky.
Roky letia
Od posledného stretnutia s ňou som sa nedokázal spamätať a rovnako aj moja manželka. Dlhé roky nám trvalo nerozplakať pri každej spomienke na nich dvoch, alebo pri pohľade na prázdne stoličky, na ktorých pred tým sedávali.
Hoci sa smútok nestratil, už sa tak neprejavoval, hoci to prázdne miesto, ktoré sa nám na srdci objavilo, bolo stále rovnako hlboké. Po niekoľkých rokoch sme sa ale predsa len rozhodli splodiť ďalšie dieťa, ktorému by sme mohli venovať lásku, ktorej bolo v našich srdciach mnoho.
Rástla ako z vody, roky utekali skutočne míľovými krokmi a kriky, ktoré boli pred tým na dennom poriadku sa zrazu stratili. Moju dušu i telo zaplavilo nadšenie, konečne si naša rodina bude môcť žiť spokojne a bezstarostne, hoci za to zaplatila tú najvyššiu daň. Bolo to ale vykúpením...
Spokojne som ležal na gauči, zatiaľ čo sa žena s dcérou pripravovali na huby. "Ideme teda, dobre?!" Zakričala žena z chodby a ja som začul, ako otvorila vchodové dvere.
"Dávajte si na seba pozor!" Zakričal som späť, následne som začul ich kroky miznúce za prahom dverí a ich zatvorenie.
Pomaly som zaspával, keď sa zrazu miestnosťou ozval škodoradostný hlas: "Aký hlúpy!"