Zachránené vtáča
Konečne prišla jar! Slniečko už nebolo zubaté ako hovoril ocko, keď v zime síce svietilo, ale jeho lúče takmer nehriali. Čerešne už boli obsypané kvetmi, na iných stromoch sa nesmelo zelenali prvé listy. Aj lúka za domom, kde bývali Filip s Dominikou, už nebola smutná šedo zelená ako v zime.
Rozkvitla do nádherného koberca, na ktorom sa farby priam predháňali, ktorá bude jasnejšia, žiarivejšia, krajšia. Kto by odolal? A tak Dominika i Filip vybehli do tej pestrej nádhery. Filip skúšal robiť kotúle a aj keď sa mu celkom nevydarili, mäkká lúka mu jeho nešikovnosť neodplatila žiadnou modrinou. Zato Dominike sa darili nielen kotrmelce, ale aj stojky a mlynské kolesá.
"Ty by si pokojne mohla vystupovať v cirkuse," so štipkou závisti volal Filip na Dominiku.
"To by bolo skvelé, ale čo by si tam robil ty? Predsa by si ma nenechal samú," smiala sa Dominika celá zadychčaná.
"No, ja by som mohol byť krotiteľom levov," uvažoval nahlas Filip. A hneď si predstavoval, ako stojí uprostred manéže, okolo neho sa preháňajú králi zvierat a poslúchajú ho na každé švihnutie bičíkom. To by bolo niečo ...
"Počuješ to, Filip?" vyrušila ho zo snívania Dominika.
"Čo? Čo mám počuť," prebral sa Filip.
"Ten zvuk," šepká Dominika. "Tam, odtiaľ to ide," a ukazuje pod košatý strom na kraji lúky. Jeho konáre siahajú skoro až po zem. Filip pozorne načúva a prikývne.
Ako keby niekto stále volal: "Píp-ó, píp-ó..." Opatrne sa priblížili k stromu. Pípanie bolo čoraz zreteľnejšie. Filip rozhrnul konáre stromu. Potom urobil ešte pár krokov.
"Pozri, tam," zašepkala Dominika. V tráve ležalo sotva operené vtáčatko. Sklonili sa nad ním so zatajeným dychom.
"Vypadlo z hniezda," šepkal Filip. "Musíme ho tam vrátiť!"
"Ale tu dole žiadne hniezdo nevidím," namietla Dominika. "Pozri, je hore, v korune stromu. Tam však nevylezieme."
"Predsa ho tu nenecháme umrieť," hľadal riešenie Filip.
"Tak ho zoberme domov a budeme sa oň starať," navrhla Dominika. "Bude sa volať Pipo," dodala vzápätí.
"Neboj sa, neublížime ti," šepkal Filip, keď s vtáčatkom v dlaniach opatrne kráčal, aby o nič nezakopol. Cítil, ako vtáčikovi vystrašene tlčie srdiečko.
Dominika zatiaľ išla do kôlne. Spomenula si, že tam ocko odložil starú vtáčiu búdku. Mala vyklápaciu striešku, a tak ju mohla vystlať mäkučkým senom.
Filip ju upevnil na blízky strom tak, aby na Pipa videli a mohli ho kŕmiť.
Nebola to veru zábava. Zobáčik sa mu hladno otváral od skorého rána až do súmraku. Ešteže im pomáhala mamička. Venovala sa Pipovi, pokým boli deti v škole.
Keď sa raz deti ponáhľali nakŕmiť malého hladoša, nestačili sa čudovať. Vtáčatko v búdke nebolo.
Pipo sedel na konári a obzeral sa. Potom zrazu frrrr! a bol na vedľajšom konári. Pipo lietal! Celé leto deti nadšene pozorovali, ako sa ich vtáčatku darí.
Keď sa začal pomaly blížiť koniec prázdnin a jeseň bola za dverami, Pipo jedného dňa zmizol.
"Mamička, Pipovi sa určite niečo stalo," plačky volala Dominika. Aj Filip bol celý nesvoj z náhleho zmiznutia ich malého kamaráta.
"Ale kdeže, deti. Učili ste sa predsa v škole, že niektoré vtáky odlietajú na zimu do teplejších krajín. Aj váš Pipo, ten by tu počas zimy zahynul."
"To už ho nikdy neuvidíme?" skoro naraz vykríkli Filip aj Dominika.
"Musíte počkať do jari," upokojovala ich mamička.
Keď sa na jar roztopil sneh, deti nedočkavo pozorovali búdku, ktorú pre Pipa opäť nachystali.
Čo myslíte, dočkali sa? Pravdaže! Onedlho si Pipo do búdky priviedol pani Pipovú a po čase obaja usilovne kŕmili štyri malé vtáčatá. To bolo pípania! A Pipo? Nezabudol na svojich záchrancov. Spolu s celou rodinkou často sedávali na konári pri obloku a Filipovi i Dominike spievali svoje vtáčie piesne.