Vyvolená 1
Jemne sa dotkla svojej pokožky a pousmiala sa. Pod jej prstami rástla husia koža a chĺpky vstávali dupkom. Bruškami prstov jemne poklepkávala po svojom predlaktí. Sústreďovala sa na vlastné pocity. Na hranicu medzi jej prstami a rukou. Prsty na chvíľu oddialila a pozorovala ako jej vlastná ruka baží po dotyku. Privrela unavené viečka a vytvorila si pred očami čistú tmu. Tma je najlepší spôsob harmónie. Tma pohltí všetky rušiace prvky spôsobujúce ruch a chaos. Tma pohlcuje farby a pocity. Tma vytvára chladné ticho. Tma kontrastuje s bielymi stenami na okolo. Tma dodáva bezpečie. Ale len vtom prípade, ak nemáte z tmy strach. Tma môže byť zdroj energie a úkryt. Udržať zatvorené viečka a vyhnať okolitý svet. Jedine takto môže prežiť. Alebo časom umrieť. V tomto kľude a tichu sa dá nájsť odpoveď na smrť a život. Ak ste v tejto harmónii dlhší čas. Pochopíte a môžete odísť...
"Mami, ten pán si myslí, že je autobusár? Veď to je nástupište pre autobusy. Prečo zaparkoval autom tu? On má tú chorobu? Schízu?" Bystré očičká žmurkali proti diaľkovým svetlám auta, ktoré zaparkovalo oproti nim. Ona si len mlčky dieťa k sebe prisunula povzdychla si.
"Mami, on si naozaj myslí, že niekto k nemu príde a nastúpi? Že si to myslí... Veď tu tak stáva i včera i predtým i zajtra tu určite bude. Že?" Odohnala si rúčkou spred očí snehovú vločku a zahľadela sa na mamu.
"Mami, povedz prečo tu stáva. Včera si mi to sľúbila..." Uprene sa zahľadela na auto pred nimi. Bolo také veľké.
"Zajtra ti to všetko vysvetlím..." Ticho zašepkala a zamračila sa na hodinky.
"Náš autobus zas mešká?" Malá matku rýchlo napodobnila a zamračila sa na svoje hodinky.
"Mami, kedy budem mať ozajstné hodinky?"
"Babička ti také kúpi ak pôjdeš na Sväté prijímanie..."
"Ja nechcem byť kresťanka...Chcem byť ateistka... Akého Boha vyznávajú ateisti, mami?"
Mama sa zahľadela na tmavé predné sklo na aute. Rozsvietili sa svetlá a motor začal priasť.
"Vstávaj, ide nám autobus." Zašepkala unaveným hlasom.
"Mami, prečo mu nenastúpime do auta. Nech má radosť, nech si myslí, že je autobusár."
"Chodí na opačný smer..." Matka sa pohla smerom k nástupišťu. Dcérka sa rozbehla za ňou a chytila sa jej kabáta. Za ruku nemohla. Mama ju mala poranenú.
"On chodí doprava, však?"
"Doľava zlatko...doľava...My chodíme doprava..." Matka vytiahla z vrecka obviazanú ruku a s tichým vzlykom chytila malú rúčku. Uvedomovala si blízku prítomnosť smrti. Chytila malú, akoby v nej videla život.
Zavzlykala a utrela si spotené čelo. Slzy sa jej drali prúdmi z očí. V hrdle sa jej zasekol horúci kameň. Drhol ju a syčal, keď pregĺgala riedke sliny. Chcel ju zadusiť, jej vlastné telo sa vzpieralo voči jej vôli a chcelo ju zabiť. Rukou zovrela krvou presiaknutú handru a drhla dlaždice. Keby sa dal smrad zhmotniť do oblakov, mala pocit, že tieto by už spustili krvavú búrku. Čas hral akoby proti nej. Zniekadiaľ už stihli vyletieť čerstvo vyliahnuté mušky. Slepo poletovali po miestnostiach, vrážali navzájom do seba a hľadali silné lákadlo, aby uspokojili svoje hladné brušká. Prvé veľké a skutočné sústo na tomto svete. V byte vládlo šero. Akurát cez pár medzier medzi bordovými závesmi prenikalo mesačné svetlo. Každý prúd tohto svetla sa zrodil ako strieborný a čistý. Bol to jeho osud, že má osvietiť stopy po živote. Smrť totiž nezanecháva stopy. Smrť je nehmotná. To život odíde a zanechá hnijúce stopy. Tak ako teraz zanechal mladé telo a krv. S obrovskou námahou natlačila mladé telo do igelitu na odpad
ky. Ruky sa jej lepili na zakrvavenú kožu dievčiny. Mŕtve vlasy sa zamotávali do jej prstov a ju popadla akási hystéria. Ovládol ju strach z mŕtveho života. Z pomsty mŕtvych. Po tele jej opakovane prebiehali zimomriavky. Odvrátila pohľad, keď privierala viečka na ešte detskej tváričke. Opätovne ju zaliali slzy, keď zatlačila jej hlávku do igelitu. Krvavými rukami si utierala slzy a rozmazávala si po tvári červené fľaky. Nemotorne zviazala čierny igelit a dotlačila ho k balkónu. Roztvorila dvere a ju osvietil mesačný svit. Vtom svetle vyzerala ako anjel smrti. Krv, ktorá jej stekala po tvári a rukách vyzerala ako slzy. Ako slzy smútku, slzy smrti. Hneď pod balkónom bol pripravený kontajner. Napriek tomu, že dievča bolo pomerne ľahké, jej telo sa triaslo a s veľkými ťažkosťami ho prevrhla z balkóna. Telo sa zaborilo do odpadkov nasiaknutých benzínom. Zatvorila oči, zapálila zapaľovač a spustila. Akoby zázrakom počas letu nezhasol a vznietil obsah kontajnera. Zlovestný dym jej udrel do očí. Oslepená sa vtack
ala do izby a zatvorila za sebou dvere. Dôkladne zastrela závesy. Kľakla si a pokračovala v umývaní dlážky. Telo jej stále plakalo, ale ona si zvykla, že sa tak zbavuje výčitiek svedomia. V duchu už neplakala. Naopak nadávala na svoju nešikovnosť. Nie len že sa nechala poraniť, ale navyše jej preťala tepnu. Z rýchlej akcie sa stali zbytočné krvavé jatky. To všetko pre jej mladosť. Nik ju nepripravil na skutočnosť, že jej obeť je len o pár rokov staršia než jej vlastná dcéra. Zbadala jej anjelsky modré oči... Stratila pokoj a prestala sa ovládať. Keď to tu umyje môže zapísať, že úloha bola splnená. V hĺbke duše sa jej zrodil strach z usvedčenia. Strach, ktorý jej šéf nazýva Strach z upálenia. Ak vás usvedčia, všetci vás opustia, nik nedosvedčí, že ste chránili budúcnosť. Upáliť...
"Mami, dnes sa ma učiteľka pýtala, že kde pracuješ a ja som nevedela, čo povedať...Kde pracuješ?" Dcérka potápala lyžičkou piškóty do kakaa.
"Budem ťa učiť sama...Odhlásim ťa zo školy..." Matka zvierala v zdravej dlani telefón a v duchu vyťukávala dookola jedno číslo.
"Mami! To nie! Mám tam kamarátky!" Zvolala vzdorovito.
"Sú to len malé deti, ktoré chcú mať vplyvného kamaráta pre svoj osobný prospech."
Zamrmlala a opäť vyťukala v hlave to číslo.
"Mami, to je hlúposť!" Malá uchopila hrnček a udrela s ním o stôl.
"Ak si dojedla choď do izby..." Zachrčala matka.
"Pôjdem k ockovi!" Zvolala a skúmavo sa zahľadela na mamu. Matka zodvihla pohľad a zabodla ho na malý bod na stene. Do minulého roku tam visela spoločná fotka ich rodiny.
"Ak si dojedla choď do izby..." Zopakovala chladne svoju požiadavku.
"Si zlá! Tak ako povedala učiteľka!" Zakričala a vstala od stola.
"Vypadni do svojej izby, inak ťa za tvojím ocinkom naozaj pošlem..." Zavrčala a pevne zovrela telefón. Dievča pochopilo varovanie svojej matky a roztrasene odišlo do svojej izby. Ešte stále si cítila drobné jazvičky, ktoré jej svietili na chrbátiku. Boli to doživotné prejavy nehy od jej otca. Zavzlykala sama pre seba a zatvorila za sebou dvere.