To, čo musím
Všetka nenávisť sveta
hromadí sa vo mne.
Po lese kráčam celá napätá,
čakám na správny moment.
Bojím sa, že nikdy nepríde deň
pomsty mojej.
Musím zabrániť láske,
aby mi zatemnila zrak.
Musím dovoliť zlu,
aby nenechalo ma samú.
Musím prikázať pomste,
aby bojovala,
a so mnou vyhrala.
Musím vypustiť netvorov,
ktorý pomstia sa za mňa,
tvoju slávu neskrývateľnú,
prehĺbiť sa do sna,
ktorý ukryje pravdu nevinnú.
Láska? Kde že!
Vidíš ma samú, na útese stáť,
Nebojíš sa o mňa.
Ja sa už teda nemám čoho obávať,
lebo ty neprídeš po mňa.
Kde sú to tie časy,
keď hladil si moje vlasy
a do uška sladké slová šepkal,
ktoré nikdy nepočul ani sám kráľ.
Zdvihnem nohu,
zhrozene sa dívaš.
Je to kvôli tebe, rob si výčitky.
Nevyberaj ma však z vody, premokneš do nitky.
,,Nie!" kričíš na mňa zhrozene.
,,AAA..." s krikom skáčem blažene.
Padáš na kolená, prosíš o zázrak
Je mi ťa ľúto, zmeškal si môj vlak.
Odviezol ma do rajskej záhrady,
kam môžu len milenci bez zrady.
Darmo klopeš na nebeské dvere,
Do pekla pôjdeš!
Už čert si ťa berie.