Skutočné príbehy: Klamstvo
Raz sa mi stalo čosi, čo ma dosť prekvapilo a zároveň i pobavilo. V škole sa hašterili dvaja spolužiaci. Jeden z nich bol môj brat, druhý brat mojej dobrej kamarátky. Sedela som v jednom nemenovanom podniku, popíjala, balila a tak podobne, keď ku mne prišla spolu s priateľom za ruku táto kamarátka. Najprv som ju pozdravila, objala a spýtala sa ako sa má. Všetko bolo fajn, až kým sa so mnou nelúčila a to takým spôsobom, že mi čosi vykrikovala. Nepamätám si presne čo, no šlo o našich dvoch mladších bratov. Zakončila to vetou:
"Prosím ťa, dohovor tvojmu bratovi a láskavo mu vysvetli, že šikanovanie môjho brata nie je žiadnou zábavou... teda aspoň pre našu rodinu a ak to neprestane, budeme to riešiť cez riaditeľku."
Moja odpoveď po krátkom vyšetrovaní nie len môjho brata, ale aj "svedkov", ktorí boli pri danom incidente "šikanovania":
Takže, milá moja Deniska. Ja viem, že naši bratia sa v poslednom čase akosi nemajú v láske... v bare si mi čosi hovorila, že môj braško tyranizuje Lukáša. To je však úplná hlúposť. Ja viem, že čosi sa riešilo, no tvoj brat má asi trošku väčšiu fantáziu. Viem, že môj je tiež kúsok prispatý a samozrejme, že nie je v tom nevinne, ale nemôžeš tvrdiť, že ho tyranizuje :P Asi tvoj brat ešte nezažil obdobie, kedy musel na záchody chodiť iba cez hodiny... hlásil sa každú jednu hodinu, aby mohol ísť vykonať normálnu potrebu, keďže cez prestávky si tam naňho vždy počkal môj bývalý spolužiak, ktorý ho tam buď zmlátil alebo sa stalo, že môj braško mal hlavu v záchode a zamkol sa tam. Asi sa nestalo, že vám domov volala riaditeľka, že práve tá osoba, ktorú máš tak rada sedí celý deň na záchode a odmieta otvoriť. Nestalo sa ti, že si šla ako dobrá sestra do školy, vyhnala si všetkých preč, posadila si sa pred dvere a začala si s bratom komunikovať a presviedčať ho o tom, že to nie je hanba, len keď tam ostane a bude sa báť, potom to bude hanba. Určite si nezažila ani to, že po tvojich slovách otvoril dvere, s mokrou hlavou, uslzenými očami prišiel k tebe, objal ťa a povedal ti, že ťa má rád. Poďme ďalej... hovoríš, že tvoj brat bol niekedy tyranizovaný mojím? A vieš, prečo vznikol tento spor? Tvoj milovaný Lukáško určite prišiel domov, rozplakal sa a vy ste chceli vedieť, čo sa deje. Keďže plakal kvôli úplnej somarine, začal si trošku dotvárať situáciu. Slovo trošku je v predchádzajúcej vete, samozrejme, ironické. Určite mal stále slzičky na krajíčku a srdcervúco vám opisoval, možno i zahral dej, ktorý sa odohral v jeho hlave. Hneď po zazvonení na hodinu angličtiny, svätý Lukáško nazval môjho brata... poviem to posledné slovo, keďže ostatné sa nehodí pre žiadneho človeka, černochom, iba kvôli tomu, že môj brat je trošku viac opálený, keďže má gény po našom dedkovi a má viac pigmentu, takže ho slnko chytí kedykoľvek aj v zime. Určite ho to vnútri štvalo, no aj na moje prekvapenie, keďže je nervák a povedala by som, že v jeho normálnom psychickom stave by tvojho brata hneď a zaraz zmlátil, zareagoval úplne pokojne. Chcel však do koša hodiť papier a keďže tvoj brat, ako iste vieš, prirodzene ak ti povedal pravdu, vieš, kde sedí... áno, priamo pred košom. Asi sa môj malý braček prerátal, preto hodil !nechtiac! do jeho hlavy. A aj keby to bolo chcene, tak čo? Je to len papier. Lukáško vám doma pravdepodobne natáral, že Jozef doňho hodil obrovskú knihu! Však? Možno i encyklopédiu. Vieš, ten môj škriatok, ktorý je mi rodinou si určite myslel, že papier bude najhorší trest v živote, horšie ako gilotína pre tvojho Lukáška... tak prosím ťa, hlavne ak som v nejakom podniku, bavím sa s mojimi priateľmi, popíjame, smejeme sa, nedocupkaj si ku mne a nezačni mi vykrikovať, že si mám krotiť toho *** lebo tyranizuje a šikanuje tvojho brata, ktorý doma denne reve. Je to pod moju a myslím, že aj pod tvoju úroveň takto sa strápňovať na verejnosti. Dá sa to vyriešiť aj ináč... vziať oboch súrodencov so sebou, kdesi v cukrárni sa stretneme a spoločne to vydiskutujeme. Nemám rada, ak na mňa niekto útočí a už vôbec nie, ak útočí na moju druhú polovičku, ktorá má síce často krát hnevá, no mám ju rada ako nikoho na svete. A to, že tvoj braček každý deň reve, nemusí byť kvôli tomu, že Jozef ho šikanuje alebo neviem čo. Možno že je len citlivejšej povahy a má nutkanie si poplakať. Mnoho ráz tak robím i ja. Takto si možno len uľavuje. Stačí sa staviť za psychologičkou, vyrozprávať sa jej, tá poradí ako nasledujúce dni, týždne, mesiace, možno i roky, treba postupovať, s kým sa rozprávať, ako na to zabudnúť, ako to dostať zo seba... možno ho povzbudí k tomu, aby si nevymýšľal bájky, ale na rovinu sa priznal, prečo plače. Ktovie, kto neskúsil, nevie :)