"Som tehotná."
... plesknutie. Otlačená ruka na líci zanechala bodavú bolesť. Chytila sa za brucho a cúvla dozadu. Muž sa na ňu hrozivo díval. Nepriblížil sa. Nechcel sa priblížiť. Nenávidel ju, keby sa na ňu pozrel inak ako z tieňa, asi by mu prišlo zle. "Ak mi nedáš syna..." zavrčal a vyceril na ňu svoje zuby. Zdvihnutou rukou ani nehýbal. Žena mu neprotirečila. Už ani nevzlykala, bála sa o svoj život. Chcela žiť, pre to dieťa, chcela ho vychovávať a chcela, aby to bol chlapec... muž nemusel dokončiť svoju hrozbu, vedela čo by povedal. Odišiel z izby a ona klesla na kolená...
Krik, ktorý sa ozýval spoza privretých dverí bol neznesiteľný. Želal si, aby mohol rýchlo skoncovať s tou beštiou, ktorá ho priviedla do tejto situácie. Situácie, v ktorej nemôže nič predvídať. Ak to nebude chlapec, jeho plán zlyhá. Ak to nebude chlapec zabije ju. Ak to nebude chlapec, zabije aj to decko. Krik utíchol a potom bolo počuť ďalší. Ale iný. Detský krik. Rozrazil dvere a zbadal ju na posteli. Upotenú, unavenú, červenú no predsa šťastnú. Čo je na tomto dobré? Nerodilo sa decko. Super. Žiadna veda. "Je to dievčatko..." Povedal lekár a v momente bol mŕtvy. Za to, že priniesol zlú správu. Muž sa priblížil k posteli. "Podviedla si ma." Povedal pokojne a utieral si nôž do jej posteľnej bielizne. Matka držala dieťa v náručí, pripravená za neho zomrieť. Zdvihol nôž do vzduchu a žena privrela oči...
No bolesť neprichádzala. Otvorila oči a hľadela na otca svojej dcéry. Díval sa na ich dcéru. Akoby mu práve niečo napadlo. "Nechám ťa na žive..." Povedal a nôž zastrčil do pošvy. Nemusí zomrieť ani ona, ani to decko. "Vychováš to a keď príde vhodná chvíľa vezmem si ju k sebe." Prešiel jej špinavým prstom po krku. "A neopovažuj sa predo mnou schovať... vieš, že ťa nájdem všade..." Odišiel z izby.
Malé osemročné blonďavé dievčatko sedelo pred svojim toaletným stolíkom, pohmkávalo si pesničku a česalo si vlasy. Rukou si prechádzala po hustých vlnách a usmievala sa na seba v zrkadle. Bola pekná a veľmi dobre to o sebe vedela. Každý jej to aj hovoril, hlavne jej mama. Volala ju: malá krásavica. Kefa jej vyletela z ruky, keď začula buchot a následne krik. Žeby hostia na jej narodeninovú oslavu prišli skôr? Nie, toto bol iný krik. Taký ešte nepočula. Pomaly zišla zo schodov a zbadala akého si muža stáť pri ležiacom tele. Jej matka ležala v kaluži krvi a nehýbala sa. Dievčatko začalo kričať. Bála sa. Nepoznala ho. Nechcela ho vo svojom dome. Muž sa na ňu díval so spýtavým pohľadom. "Ty si Lota?" Pristúpil ku nej. Cúvla a narazila do steny. "Ja nemám meno..." Povedalo dievča a vystrašene sa dívalo na nehybné telo svojej matky. Tento muž jej zabil mamu. Ona zabije jeho...raz. "Tak už máš." Povedal, zohol sa ku nej a jediným dotykom na krku ju omráčil. Vyhodil si ju na plece a odišiel. Práve teraz nastal ten čas vziať si svoje dieťa...
Lota nevyrastala u svojho otca. Ona ho vlastne ani nepoznala. Okrem tej jednej noci. Teraz sedí vo svojej izbe, chodí do chlapčenskej školy a učí sa všetkému čo chalani. Bola tam jediné dievča a tak sa ku nej aj všetci správali. Aj napriek tomu, že bola šikovnejšia ako väčšina z jej ročníku. Bol tam nasadený tvrdý režim. Pár rokov jej trvalo kým si zvykla na to, že o piatej je budíček o pol šiestej raňajky a o šiestej už musia byť rozostúpený na ihrisku. Toto nebola však obyčajná chlapčenská škola a ona nebývala v obyčajnom chlapčenskom internáte. Bola to zvláštna škola, neučila sa tam mágia ani nič také. Učili sa tam bojové umenia. Väčšinu času trávili na trávniku a behávali, držali si kondičku. Lota vedela jediným úderom zlomiť nohu. Vedela také veci, o ktorých si myslela, že dôležité nie sú. Mýlila sa, len o tom ešte nevedela. Mala štrnásť rokov, keď začala prvý krát randiť. Čo bolo pozoruhodné, keďže ani profesori sa na svoju prácu nevedeli sústrediť. Proste boh ju až priveľmi obdaril. Obliekala sa vyzývavejšie, ako by bolo vhodné a čo bolo zvláštne, nebála sa, žeby to niekto z chlapcov alebo profesori chcel zneužiť. Vedela sa ubrániť. Chodila na krúžky ďalších bojových umení, vedela zaobchádzať s drevenými zbraňami. Bez opýtania by sa jej nikto ani len nedotkol. Ale keď sa pýtali... Keď mala Lota šestnásť v jej ročníku nebol jediný chalan, ktorého nepoznala... podrobne. Je zaujímavé, čo všetko sa dá stihnúť počas dvoch rokov. No ona si to tak viac-menej zaumienila. Do svojich sedemnástich rokov musí stihnúť všetko, úplne všetko, lebo potom si musí vybaviť niečo s niekým, kto ju dostal do tejto situácie. No nepočítala s tým, že on si príde po ňu. Hneď ako ho zbadala pochopila prečo je tu. Zavolal si ju k sebe. Povedal jej, že škola sa pre ňu už skončila. Že pôjde bývať k nemu. Nebránila sa, pobalila si veci a zanechala za sebou niekoľko zlomených sŕdc. Bolo jej to jedno. Odišla s ním. Mal fakt veľký dom. Škoda len, že ho nebrala ako domov. O ten prišla, keď mala osem. Slúžka ju vybalila a otec ju pozval do jedálne. Jedli potichu. "Vieš, že si dokonalá..." Neznelo to ako otázka. Skôr ako konštatovanie. Lota sedela na jednom konci stola a jej otec na druhom. "Po tebe to nemám." Prehovorila chladne a vložila si do úst zemiak. Muž sa uškrnul. "Si ako tvoja matka." Vidlička, ktorú v okamihu Lota pustila nestihla ani dopadnúť na zem, a muž padol na stôl mŕtvy. Mal si uvedomiť, že nie je neohrozený, asi nečakal, že sa to stane, alebo čakal a bol s tým zmierený. Lota prešla na druhý koniec stola, oprela ho o sedadlo a vytiahla mu z hrdla nôž. Hodila ho na tanier a prikázala slúžke aby odpratala jedlo. Neľutovala to, no necítila po tom ani žiadnu úľavu. Snažila sa nevšímať si krik sluhov, ktorí trúchlili nad svojím pánom. Uložila sa do postele a zaspala.
Na ďalší deň jej prišiel list. Netušila odkiaľ o nej vedel, netušila kto to bol, netušila čo chcel. No keď prišiel vedela, že nie je ako ona. Vošiel do jedálne, kde ešte stále bolo telo jej otca. Len sa nad tým uškrnul, potvrdilo to jeho tušenie. Toto je tá, ktorú hľadal. Obzeral si dom, akoby ho chcel kúpiť. Lota sa opierala o stenu a dívala sa na neho. Vlastne ho mala v paži. "Mám pre vás prácu." Prehovoril a nalial si do pohára whisky. "O nič som nežiadala..." Nechápala o čo tomu chlapovi ide. "To som ani nepovedal." Zamračila sa na neho. Mala by ho vyhodiť z domu, no keď sa tak na neho dívala, toho by len tak nepremohla. "Všimol som si vášho otca v jedálni." Prechádzal sa po obývačke a hral sa s pohárom. "Ospravedlňte ho, nikdy sa nevedel slušne správať." Milo sa usmiala a chlap sa zasmial. "Keď vám nerobilo problém zabiť vlastného otca, bude problém zabiť niekoho iného?" Spozornela. Toto nečakala, najíma si ju ako vrahyňu? "Určite ste prišli na to, prečo ste chodili do takej školy." Nechápavo na neho hľadela. "Asi nie ste zaklínač, vrahyňa. Taký ako vy, zabíjajú za peniaze." Stručne jej to vysvetlil a ona sa na neho díva so zdvihnutým obočím. Nie žeby sa jej toto nepozdávalo, ale bol to šok. "Koho mám zabiť?" Spýtala sa po chvíľke. Chlap sa uškrnul a podal jej fotku...
"Zdravím Lota." Vošiel dnu. "Poďte ďalej..." Zamrmlala si pre seba, keď bol už v obývačke a skladal si kabát. "Som Enno a musíte mi pomôcť." Otočil sa na ňu. "Ešte raz mi povedzte, čo musím?" Spýtala sa a Enno prekrútil oči. Naozaj tu neprišiel pre to, aby trpel nejaké kecy od ženy v puberte. "Nemám času nazvyš na vaše vtipy. Musíte mi pomôcť zbaviť sa bývalej." Vytiahol z vrecka zväzok peňazí a hodil ich na stôl, ktorý ich oddeľoval. "50 teraz, 50 potom..." Vyvalila na neho oči. Päťdesiat tisíc? "Takéto služby nerobím." Povedala, aj keď ju veľmi lákali tie peniaze. No, ale kurva nie je. "Nemyslel som takú službu." Vzdychol si podráždene. "Potrebujem ju odstrániť." Zdvihla obočie, vzala si peniaze a prešla po ich koncoch prstami. "To je už iná reč... je niečo čo by som o nej mala vedieť?" Pozrela sa na neho spýtavo a s úsmevom. "Volá sa Frederika." Neopätoval jej úsmev, len odišiel z domu a zabuchol dvere. "Frederika..." Povedala si potichu a hodila peniaze do poličky....