Dôraz na prvý dojem je jedna z najväčších chýb akých sa dopúšťame pri hodnotení iných. Aj nasledujúci príbeh svedčí o tom aký môže byť klamlivý. Dvadsaťšesť ročná Klaudia výborná študentka, síce trocha utiahnutejšia ako iné dievčatá v jej veku, z dobrej rodiny vždy vedela ako sa v škole presadiť, chystala sa prvý deň do nového zamestnania, kde ju vybrali na základe konkurzu z pätnástich uchádzačov. Bola plná očakávaní a tešila sa novým možnostiam a skúsenostiam. Taktiež náležite nervózna, možno viac ako si to daná situácia priala. Aj keď počas štúdia nikdy nemala problémy, dobre vedela, že realita sa trocha odlišuje od kníh a encyklopedických vedomosti, ktoré počas piatich rokov na vysokej škole získala. Najviac sa asi obávala reakcie kolegov a toho ako sa jej podarí začleniť sa do kolektívu.
Vedela že nastupuje na miesto ženy, ktorá odišla na materskú dovolenku a veľmi ju obľubovali, to zistila už na pohovore, pri ktorom jej ju nejakým spôsobom vždy spomenuli. Miestami mala pocit, že ju v skutočnosti ani nechcú na tú prácu, veď predsa nie je dokonalá akou bola tá predchádzajúca. Neodradilo ju to nakoniec a ona stála pred dverami svojej novej kancelárie, o ktorú sa mala deliť ešte s troma ďalšími ženami. Na jej prekvapenie ju prijali všetky ženy s úsmevom, dokonca jej pomáhali vo všetkom čo sa spýtala. Pri práci sa zhovárali na rôzne témy a Klaudia sa cítila medzi nimi naozaj príjemne, neunikli , ale jej pozornosti občasné pohľady kolegýň, keď si mysleli, že to nevidí. Presvedčovala samú seba, že si to len namýšľa. Druhý deň bol podobný ako ten prvý, ráno pred začiatkom práce každý porozprával o tom, čo sa im prihodilo a všetky novinky a pletky o ktorých sa dozvedeli. I tentoraz mala divný pocit pritom ako rozprávala svoje včerajšie zážitky, no vždy keď dvihla pohľad na kolegyňu, tá sa srdečne usmievala tak pokračovala. Po chvíľke sa pustili do práce a ona zabudla na svoje obavy. Tretí deň začal už ako podľa scenára, znova rozhovormi, smiechom a povzbudzovaním, kým sa nakoniec všetci pustili do roboty. Jedna z kolegýň však ochorela, tak boli na prácu len tri. Dopoludnie ubehlo tak rýchlo, že Klaudia si ani len nevšimla, že je čas obedu. "Poď s nami na obed", zaznelo okolo dvanástej. Vtedy prvýkrát od rána Klaudia pozrela na hodinky. So smiechom rozprávajúc nejakú príhodu sa vybrali spoločne na obed, kým nedočkaví klienti mrzuto čakali v čakárni. Pri obede sa Klaudia na chvíľu vzdialila a keď sa vrátila jej dve kolegyne sa už veselo zabávali na čomsi. Keď ju zbadali stíchli. Samozrejme to Klaudiu zaujímalo, tak sa nato spýtala. Obe sa na seba neisto pozreli, kým jedna nahodila znova ten svoj sladkastý úsmev. "Práve hovorím Sandre ako sa Lucia nemožne správa občas k zákazníkom, nevšimla si si?" Pokrútila som razantne hlavou, že som si to nevšimla načo nastalo ticho, ktoré pokračovalo počas celého obeda. Poobede si Klaudia všimla, ako sa Sandra s Katarínou rozprávajú o čomsi, ale už akosi nemala chuť sa vypytovať. Znechutil ju fakt, že kým je Lucia preč, za chrbtom ju ohovárajú, vraj dobré kamarátky. Celý večer nad tým premýšľala. Na niečo podobné nebola zvyknutá. V škole sa sústredila väčšinou na štúdium a zábava išla akosi bokom. Nemala možnosť sa stretnúť s falošou a pretvárkou. Nakoniec sa rozhodla, že nebude kolegyniam krivdiť veď sa predsa nič zlé nestalo, že si všimli možnú Luciinú nešikovnosť. Stále, ale trvala na tom, že ona si ju nevšimla. Ďalší deň už prišla aj Lucia, úsmevom ju privítal každý a poznamenali ako jej pristanú veci, ktoré si včera v meste kúpila a i to, že skvelo dnes vyzerá. Klaudii sa nová sukňa, ktorú tak ospevovali takmer vôbec nepáčila, nechápala prečo to dievčatá tak zdôrazňujú, pre istotu mlčala a venovala Lucii úsmev, než sa pustili do roboty. Dnes mali výnimočne veľa práca, museli si aj zvyčajný, spoločný obed odložiť a poprosili Katarínu aby im pre niečo skočila do obchodu. Dohodli sa, že jej s robotou potom pomôžu. Aj keď ich súrili termíny a čas sa krátil, predsa sa len stihli trocha porozprávať. Tento rozhovor sa akosi zase uberal smerom, ktorý sa Klaudii čoraz menej páčil. Tentoraz to bola Katarína, ktorej vytkli pomalosť pri práci a neochotu ustúpiť pri spoločných rozhodnutiach. Klaudia nereagovala na tieto veci, zahĺbila sa do práce, úplne jej stačilo, že ich počula. Pracovňu opustila, už len keď rozhovor začal smerovať k nešťastnému manželstvu a údajnej nevere. K svojmu pracovnému stolu vrátila po chvíľke aj s Katarínou a kolegyne ich privítali s úsmevom na tvári. Kým Katarína vykladala jedlo, ktoré kúpila, kolegyne ju nezabudli pochváliť....