Príbehy
Daimon prechádzal cez les, keď ho zastihol dážď. Nechcelo sa mu moknúť, preto zrýchlil krok a hľadal miesto, kde by sa mohol ukryť. Po chvíli zbadal malú jaskyňu. Rozhodol sa, že sa skryje v nej. Iste mohlo tam byť nejaké divé zviera, no to ho netrápilo. Vedel, že žiadne zviera proti nemu nemá šancu. Aj keď ukrýval svoju identitu démona, proti neželanému obyvateľovi jaskyne by svoju moc použil. Vbehol do jaskyne a zacítil oheň. Rozmýšľal, či sa nevznietil nejaký strom po údere blesku, no pach ohňa sa šíril z hĺbky jaskyne. Povedal si, že preskúma, kto je pôvodcom ohňa. Išiel hlbšie do jaskyne, až uvidel svetlo. Pomaly sa priblížil a nazrel smerom k ohňu. Na jeho veľké prekvapenie nikto nebol okolo. Podišiel k ohňu a sadol si k nemu. Bol unavený z cesty a pri pohľade na oheň začal zaspávať. Z driemot ho odrazu prebrali nejaké kroky.
"Kto si?"
Ozvalo sa za jeho chrbtom, chcel tasiť meč, ale ten hlas nebol mužský. Preto dal ruku dole z meča a otočil sa. Stála tam nízka dievčina s dlhými blond vlasmi. V rukách držala luk a šípom mierila priamo na Daimona.
"Daimon. Išiel som cez les, keď ma zastihla búrka a tu som sa rozhodol skryť."
Dievčina neodpovedala, no ani luk nepúšťala z rúk.
"Nie som tvoj nepriateľ. Neublížim ti."
Na znak toho, že hovorí pravdu, odhodil svoj meč k stene. Dievčina pustila luk a sadla si k ohňu.
"Dobre, nechám ťa tak, ale ak sa o niečo pokúsiš zabijem ťa. Obetovala som už veľa a ak by si sa mi postavil do cesty, neváhala by som ťa zniesť z povrchu zemského."
Daimon sa vo svojom vnútri uškrnul, vedel veľmi dobré aké to je pod zemou. Jeho národ bol pod zem zatlačený po tom ako pred viac ako 1000 rokmi prehrali s anjelmi.
***
Bolo to dávno a tento príbeh poznal len z rozprávania svojho starého otca. Ten veľmi rád spomínal na staré časy, kedy boli oni ešte nesmrteľní a umierali len na bojisku. V tých dobách zem obývali len anjeli a démoni. Zem bola posiata krvou a perím. Raz vyhrávala jedna strana a inokedy druhá. Bola to doba vrcholu démonov a rovnako aj anjelov. Až pokiaľ sa nestala nehoda na oboch stranách. Každá strana potrebovala proti tej druhej účinnejšie zbrane. Už nevedeli, čo by sa dalo vymyslieť a tak miešali na oboch stranách čo sa dalo. No ich pokusy nedopadli tak ako si to predstavovali. Obe strany vytvorili nové rasy, ktoré sa o ich boj nezaujímali. Mohli ich vtedy zničiť, no rozhodli sa, že tak neurobia. A to bol začiatok ich konca. Anjeli vytvorili ľudí a démoni elfov. Každý sa staral o ten svoj výtvor najlepšie ako vedel. Boli považovaní za bohov, čo im lichotilo, a tak zabudli aj na svoju vojnu. Prvý krát po státisícoch rokoch mala krv šancu vsiaknuť do zeme a krajine sa pomaly vracal život. Elfovia a ľudia vďaka svojim ochrancom vyrástli do života schopných národov. A začali zabúdať na svojich stvoriteľov. Dokonca sa proti nim obrátili. Ako prvý sa obrátili ľudia proti anjelom a potom elfovia proti démonom. Svet sa začal zmietať v horšej vojne, než kedykoľvek predtým. Ľudia a elfovia nemali šancu na prežitie, no anjelom ich začalo byť ľúto. Preto prvý krát zasadli za rokovací stôl. Anjeli navrhli, žeby svet mali prenechať elfom a ľuďom, no s tým démoni nesúhlasili a vyhlásili vojnu anjelom. Boli si istý, že zvládnu boje na dvoch frontoch a rýchlejšie budú dominovať svetu. No precenili svoje sily. Nerátali s tým, že anjeli uzavrú mier s ľudmi a spoja sa s nimi a elfami proti nim. Démoni prehrali a boli vyhnaný pod zem a anjeli za nimi zavreli brány. No ani oni nedopadli slávne, ako náhle sa zbavili jednej hrozby sa ľudia s elfami obrátili proti nim a zahnali ich do hôr. Nakoniec ľudia zotročili elfskú rasu.
***
Preto sa po tomto svete Daimon pohyboval inkognito, nemal záujem vyvolať paniku, hlavne teraz keď nevyliezol z pod zeme len tak nadarmo.
"Nebudem sa vás pýtať, čo také strašné ste museli obetovať."
V podstate si ani nevedel predstaviť, čo by niekto z ľudskej rasy mohol obetovať. A ani ho to nezaujímalo, pôvodne sa nechcel ani rozprávať. No povedal si, žeby bolo výhodné poznať niekoho z ľudí, ľahšie by sa mu orientovalo na povrchu. Potreboval nájsť jednu osadu, netušil kde môže byť, neveril ani tomu, že o nej vie táto osoba, ale určite ho môže doviesť k iným ľuďom a medzi nimi by mohol byť niekto, kto by to mohol vedieť.
"Ako sa voláte? Nevyzerá to tak, že prestane pršať za pár minút. A ja som vám moje meno prezradil."
"Ornella."
Nevedela prečo mu to povedala, jednoducho to z nej vypadlo. Ani by si nepomyslela pred pár minútami, že sa začne baviť s nejakým človekom. Ona ako člen najčistejšej rasy – anjelskej, sa baví s takou špinou, ktorá ich pred mnohými rokmi podrazila. No pritom sa jej vynorila myšlienka na to, ako opúšťala hory.
***
"Ornella!!! Nerob to nestojí to za to!!!"
Ten hlas patril jej kamarátke Louvellii. Neobrátila sa na ňu, už bola rozhodnutá. Musí opustiť hory, aby mohla vrátiť slávu Anjelom. Vďaka ich starešinovi sa dozvedela, že ak zabije istého démona a jeho srdce zje pri splne, ktorý nastane o necelý rok, svet sa vráti do starých koľají. Ľudia budú potrestaní, za ich zradu a Anjeli budú vládnuť svetu. Ale nemohla sa v svete ľudí ukázať s krídlami. Preto sa rozhodla, že si ich nechá odseknúť. Vedela, že ak sa jej nepodarí uspieť, nebude sa môcť nikdy vrátiť. Ani jej nič na to nepovedala.
***