Príbeh o anjelovi (2. časť)
23. 12. Pondelok
Zajtra sú Vianoce a ja som od tej včerajšej nehody stále v nemocnici. Moje zranenia sa cez noc určite zhoršili. Pri každom, hoci len nebadanom pohybe ma rozbolí celé telo – ako keby bolo okolo mňa tisíc dýk, ktoré striehnu na vhodnú príležitosť, aby do mňa mohli zabodnúť svoje nabrúsené ostrie. A nie sú jediným, čoho bolo dnes tisíc. Prišlo ma pozrieť toľko ľudí! Nikoho som nepoznala. Stále šomrali, aké som mala šťastie, že som (zázrakom) prežila tú haváriu. Túto vetu som počula tak veľa krát, až som zvedavá, čo sa tam stalo. Pamätám si len slnko o ktorom sa mi snívalo aj túto noc. Ale tentoraz odo mňa utekalo. Prebudila som sa zadýchaná a s kvapkami potu na čele. Rada by som to povedala Corrie. Ju takéto veci vždy zaujímali a vedela by mi poradiť. Chýba mi. Potrebujem vedieť, čo sa s ňou stalo. Zajtra sa pôjdem na ňu opýtať.
24. 12. Utorok
„Šťastné a veselé aj vám!“ Túto vetu som použila tak veľa krát! A dvojnásobne viac bolo falošných, neúprimných úsmevov, ktoré som pri nej rozdala. Cítim sa preto trochu previnilo, pretože som videla, že všetci tí ľudia, ktorí ma prišli pozrieť, všetky svoje slová a výrazy myslia skutočne. Tento pocit však prehlušuje moja nevedomosť. K ich tváram sa mi už síce sem-tam vynárali spomienky, ale veľa ich nebolo.
Našťastie ma už nebolela tvár, ani nič, ale sestrička ma ešte nepustila von z postele, tak som sa na Corrie, moju najlepšiu a vlastne jedinú kamarátku, ktorá šoférovala auto, spýtala jej. Odišla z izby, a keď sa vrátila, povedala, že o Corrie nič nevedia. Žeby ju odviezli do inej nemocnice? Spýtam sa niekoho iného.
25. 12. Streda
Je deň po Vianociach, ale je to najhorší deň v mojom živote. Z plaču ma bolí každý kus tela viac, ako ma kedy niečo bolelo, ale ja nechcem prestať. Mám pocit, že táto bolesť je trest za to, čo som spôsobila. Že si ju zaslúžim. Je jej tak veľa, až si myslím, že umriem. Môže vôbec ľudské telo zniesť niečo takéto?
Corrie je mŕtva. Moja jediná kamarátka, ktorá mi dávala nádej do života. Kto mi teraz dá tie dôvody, zmysel? Ona bola jedinečná. A jediná, ktorá si skutočne nezaslúžila umrieť. Vždy mi vravela, že všetko má svoj dôvod. Ale toto nie je správne. Nikdy sa to nemalo stať. Mala som umrieť radšej ja. Cítim sa taká opustená. Sama. Pomôžte mi niekto… Dajte mi lieky, alebo hocičo… Len nech zabudnem na realitu, ktorá mi zničila sny… Sny príliš slabé na to, aby porazili skutočnosť…
26. 12. Štvrtok
Bezducho som sa prechádzala po nemocnici. Sestričke som povedala, že ma už nič nebolí, a asi ju niečo na mojej tvári presvedčilo, aby ma pustila von. Nevnímala som nijaké osoby, nijaké zvuky, len svoj vlastný svet plný spomienok na Corrie. No odrazu mi zrak padol na nejaké dvere. Ako keby ma k nim niečo vo vnútri ťahalo. Z jemným cvaknutím sa otvorili. Vošla som, aj keď zo strachom (to som celá ja). V miestnosti bola tma, jediné svetlo boli sviečky. Veľa sviečok po celom obvode izby. Zazrela som aj zopár lavičiek z lesklého dreva a tmavý kríž v strede miestnosti, na najviditeľnejšom mieste. Kde to som? Ešte nikdy ma nejaké miesto takto neupokojilo. Cítila som tam… Čo to bol vlastne za pocit? Zdalo sa mi, že som ochutnala z nejakého cudzieho jedla a nevedela som presne definovať jeho chuť, pretože moje zmýšľanie bolo obmedzené na mne známe príchute. Radšej som sa vrátila do izby.