Praprapraprababička (2. časť)
Nadine predsa len pokračovala vo svojej expedícii. Pomaly sa blížila ku koncu. Bolo to maximálne sto metrov. Čakala, či príde nejaká neznáma lúka alebo niečo také. Na jej prekvapenie sa dostala do dediny, do ktorej chcela. Pred tým to bola asi tak hodina cesty pešo. Teraz, keďže išla po tej asfaltke jej to trvalo desať minút.
"A ja som chcela ísť na dlhšiu prechádzku." Zalamentovala. Inú cestu nepoznala, takže inde by ani nešla. Vybrala sa miernym kopčekom dole po tej „nóbl“ asfaltke a každému pozerala do okna. Veľmi ju to fascinovalo a rada sa pozerala, ako majú ľudia v dedine zariadené domy. Tomu tam svietil televízor v okne, ten mal zasa pekné modré záclony a podobne. Konečne dorazila k cieľu. Pred sebou videla malý navonok útulný mini domček, ktorého steny boli hnedej až červenej farby. Mal na vrchu ceduľku s nápisom: POTRAVINY U IMRA. Ako väčšina obchodíkov mal v názve aj to veľmi bežne používané slovíčko "potraviny". Ona ho nemala rada. Ani vlastne nevedela prečo. Jednoducho sa jej nepáčila jeho výslovnosť. Vykročila vpred. Rukou siahla po železnej vyrezávanej kľučke, teda nie vyrezávanej, ale zváranej. Dvere boli podobné ako vo väčšine v tejto dedinke. Podobné mala aj jej praprapraprababička. Veľké, drevené s ornamentmi. Hneď ako otvorila dvere začal cinkať taký malý zvonček, ktorý bol akýmsi znamením pre predavačky, že niekto vošiel. Fascinovalo ju to. U nich vo veľkomeste čosi také nemajú. Týmto sa ich mestské a dedinské obchodíky líšili. Ale nie len tým. Samozrejme, aj výberom tovaru. Siahla po košíku. Vybrala sa okolo regálu s nápojmi a skontrolovala si vo vrecku, či si nezabudla peniaze. Skoro nik okrem babky a tej jej kamarátky, nerátala tie babky - klebetnice, ktoré chodili na návštevu k jej praprapraprababičke, nevedel o tom, že je tu. Preto musela byť veľmi opatrná a pre iných nenápadná. Prešla až k regálu so sladkosťami a keďže čokoládu mala rada, ale nemala rada každodenný prísun tohto „materiálu“, vybrala si svoj obľúbený keks, ktorý mal jednoduchý a pre ňu veľmi vtipný názov a to Ty kokos! Ešte sa poobzerala po obchode, či niečo zaujímavé neuvidí, no napokon sa iba s jedným malým keksom s vtipným názvom, vo veľkom košíku vybrala ku pokladni. Vybrala si z vrecká nejaké tie dolárčiky, aby mohla zaplatiť. Nechala im na pulte ešte aj tringelt. Predsa je tu raz za rok, tak prečo nie. Zobrala keks, pozdravila sa a znova sa rozkýval ten zvonček. Zabuchli sa za ňou dvere. Zišla po schodíkoch a teraz sa vybrala na opačný koniec dediny za svojou kamarátkou, ktorá by mala byť doma. Chcela ju trošku rozveseliť a pravdupovediac, ani nemala čo robiť. Skackala si po ceste a pri tom si spievala pesničku z rádia. Praprapraprababička mala tiež doma rádio, ktoré rada počúvala. Asi si ho zapne aj na dobrú noc. Už bola na pol ceste. Otvorila si svoj keksík a začala ho s chuťou konzumovať. Bodaj by nie! Veď sladkosť mala naposledy vo vlaku, aj to iba čokoládu Milku, ktorú má síce rada, ale nesmie ich zjesť veľa. A čo je to jedna čokoláda? Vchádzala ku zarastenému domu, ktorý bol zelenej farby a tak rastliny i tie machy na ňom dosť splývali. Otvorila hrdzavú bráničku. Tá ju s radosťou vyľakala a zavŕzgala dosť hlasno. Len hodila rukou a blížila sa k zvončeku. Síce pochybovala, že funguje, ale za pokus to stálo. Zazvonila. Nič sa nedialo a tak zazvonila druhý krát. To už jej otvoril otec jej kamarátky, ktorý bol tiež duch. Jeho manželka, kamarátkina mama, sa nechcela stať duchom. Chcela v pokoji zomrieť. Ale keďže sa Diana - jej kamarátka rozhodla, že bude duchom, musel na ňu niekto dávať pozor. A tak sa stal duch aj pán Moosley. Privítal ju s úsmevom a tak Nad opätovala úsmev a vošla dnu. Jej kamarátka Diana sa už spoza rohu pozerala a usmievala. Pristúpila k nej a objala ju. Dosť dlho ju nevidela. Zdalo sa jej dosť humorné to, že sa snažila objať ducha. Ale ako gesto to bolo celkom pekné a vydarené. Potom ju Diana zavolala hore do jej izby. Nadine vyšla hore po dosť staro vyzerajúcich schodoch, samozrejme, drevených a nasledovala dievča k dosť známym dverám. Na nich bola ceduľka, ktorá vystihovala jej kamarátku. Bolo tam napísané: Pozemský život je prijímacou skúškou do života večného... Rada si to čítala, ale nechcela sa tým riadiť. Teda chcela, ale ona verí v Boha a tak verí, že sa dostane do neba. Nechce byť duchom. Chce ísť ako anjelik do neba. Vošla dnu. Skoro nič sa tam nezmenilo. Stále tie plagáty po stenách, stále tie nedomaľované obrazy. Ale čo to? Jej kresba, ktorú Diane poslala na rozveselenie, visí na stene.
"Prečo si si ju vylepila? Vôbec nie je pekná... Vtedy som mala možno 6 rokov!" Zamračila sa na ňu. No hneď zmäkla, keď počula, čo povedala Diana. Povedala čosi akože to bolo istotne kreslené od srdca a tak nechápe, čo sa na tom Nadine nepáči. Pre ňu nie je hlavné, že tá kresba nie je bohvieako pekná, hlavné pre ňu je, že bola nakreslená zo srdiečka a že si dala tú námahu. Nad to konečne doplo. Nechápala, prečo sa niekedy správala ako malé decko. Teda ešte stále správa. Usmiala sa len na Dianu a porozprávala jej o škole. Síce jej to bolo trošku blbé rozprávať dievčaťu, ktorá tam mohla byť, no nie je vďaka tomu, že zomrela, teda stala sa duchom, ale Diana to počúvala a prežívala s veľkým nadšením. Dokonca si vyžadovala, aby jej to hovorila. Začala tým, ako prišla prvý deň a že hneď zazmätkovala pri hľadaní auly. Potom jej povedala o tom, ako si kúpila mačku. Div, že sa nezjašila, pretože predavač ju naháňal a Licy sa schovala za Nadine, tak jasné, že už bolo rozhodnuté. Potom nasledovalo malé preskočenie a to až tam, kde mali ožran party. Ona tam veľmi vystrájala. Hádzala po všetkých koláče a potom chcela dokonca staršej študentke vypichnúť oči vidličkou. Našťastie jej utiekla a potom jej pomohla jedna staršia "zapadnúť". Nadine im potom zhabala alkohol a cigarety. Jednoducho jej hovorila o všetkom a všetkých. Povedala jej aj to, že nenávidí takú skupinku dievčat , ktoré sa hrajú na najväčšie krásavice. Povedala jej aj to, ako sa skamarátila so Steffie. To, že ich uniesli starší chalani na pleciach, zatiaľ čo oni vrieskali a že to robili, vraj, iba pre ich dobro, ako sa s nimi zabávali, ako spolu tancovali... Jednoducho úplne všetko. Potom Diana doniesla Nad horúcu roztopenú čokoládu.
"Ďakujem." Zobrala si horúci pohárik s čokoládou. Toto je jedna z foriem čokolády, ktoré mala najradšej.. Diana jej začala hovoriť čo zažila ona. Dlho sa spolu smiali. Potom jej Nadine povedala, že bude u praprapraprababky asi dlhšie a že nevie presne koľko.
"Môžeš nás prísť potom navštíviť!" Povedala veľmi nadšene. Bolo by to veľmi fajn, kebyže sa zabávajú pri počúvaní rádia. Spravili by si spolu súkromnú diskotéku, ako sa patrí. Aspoň by zahnala nudu. Síce nenudila by sa, kebyže robí to, čo má. Napríklad umýva riad, vysáva a umyje tú starú škodovku na dvore. Praprapraprababka bola zásadne proti lenivosti a keby nebola, aj tak by ju nútila čosi robiť, keďže by sa určite nudila. Potom si spomenula, že by rada Diane ukázala svoje zvieratká a tak na ňu doliehala nech zajtra príde, až kým Diana nepovolila a neprisľúbila jej to. Nadine bola ako vždy tvrdohlavejšia ako mulica. Veď to aj má po kom zdediť. Potom, keď sa zhrozene pozrela na hodinky, sa rozlúčila s Dianou aj s pánom Moosleym. Veľmi sa jej nechcelo, ale praprapraprababičke povedala, že sa ide iba nachvíľočku prejsť. A už je na tej "chvíľkovej" prechádzke asi dve hodinky. Ani si nevšimla, že tak rýchlo ten čas uletel. Pri tom čo si porozprávali sa ani nečudovala. Rezkým krokom vykročila znova k vŕzgajúcej bráničke, ale teraz s tým rozdielom, že už sa nezľakla, keď ju otvárala. Vyšla opäť na asfaltku a cez celú dedinu sa terigala teraz už hore kopcom. Späť to bolo ťažšie ako tam. V tom tmavom lese už bola tma, takže to už nebol len tmavý les, ale čierny les. Pokojne by sa dal prirovnať k uzavretej miestnosti bez okien. Obďaleč videla, že sa už svieti. Pohla si teda trošku do kroku aby prišla aspoň o tri minútky skôr, ako keby išla bežným krokom. "Konečne!" Zdvihla víťazoslávne ruky nad seba a pri tom fučala ako býk. Ten kopec bol ozaj veľký. Keď ním šla dole, zdalo sa jej, že to je len taký malý kopček. Pozrela sa na tmavé obrysy skaly, na ktorej vykonávala svoj prázdninový obrad. Teda prázdninový, skôr narodeninový a každoročný. Nadine poklusom prišla k dverám chalúpky, ak sa to teda dá tak nazvať. Otvorila ich a pocítila, že praprapraprababička musela naklásť do pece, lebo ju príjemne hrialo to teplučko na tvári. Hneď sa hodila do kresla a počula, ako jej praprapraprababička hovorí, nech vezme ďalšiu knihu. Jej sa teraz veľmi nechcelo čítať, ale keďže dala praprapraprababičke sľub, tak ho musela splniť. Bude sa učiť stoj čo stoj. Postavila sa a vzala z kopy kníh tú najvrchnejšiu. Znova prečítala názov, ktorý bol teraz omnoho pútavejší.
"Odvaha a veľké veci. Hm... celkom zaujímavý názov." Povedala nahlas.