Praprapraprababička (1. časť)
Nadine prišla k prapraprababke, ktorá sa usmievala. Spýtala sa jej, prečo sa tak podivne usmiala. Ona jej odpovedala, že síce nemá chuť na žarty, ale je rada, že tu je. Keďže už má iba Nadine, chce jej odovzdať svoje skúsenosti. Povedala, keďže vie, že dievča je ešte dieťa, bude ju formovať pomocou hier. Ukázala jej však smerom von a Nad bez váhania vyšla. Vedela čo má urobiť. Svoj narodeninový každoročný rituál. Videla, že slnko už zapadlo za veľký kopec, ktorý veľmi dobre videla spred prapraprababkinho domu. Povzdychla si, zobrala do rúk fixku a šla ku starému stromu, vedľa ktorého bol obrovský balvan. Vyšplhala sa naňho a napísala naň čierny krížik. Bol to jej prázdninový rituál. Urobila to starostlivo, skoro slávnostne. Deň sa už pomaly končil, ale ona ešte musela stihnúť veľa vecí. Dvomi z nich boli umývanie riadu a rozprávanie sa s prapraprababičkou. Nebola si veľmi istá, ktorá z týchto povinností je horšia. Škrtala krížiky vždy, keď bola cez prázdniny u prapraprababičky a slnko zapadalo za hory. Jedno dievča, jej kamarátka, sa jej spýtala, že čo spraví, keď nebude svietiť slnko práve vtedy, keď to bude písať. Alina si nad jej otázkou nelámala hlavu. Akoby slnko niekedy nesvietilo. Pravda však je, že to nikdy nemožno vylúčiť. Pokrčila plecami, keď si na to spomenula, schovala fixku pod obrovský balvan a spustila sa dolu kameňom. Bol veľmi vysoký a strmý. Poobede pršalo a tak bol chodník mokrý a šmykľavý. Starostlivo skúmala terén špičkou tenisky. Dosť sa bála zliezť zo skaly aj za sucha, nieto ešte keď sa tak šmýkalo. Aj teraz sa tak bála, keď prišla na najhoršie miesto, kde sa cestička končila na kamennom vrchole a pokračovala o meter ďalej a o meter nižšie. Sadla si a na chvíľku sa dívala na krajinu vôkol nej. Vždy sa z toho miesta dívala na krajinu, aby si ani náhodou nikto nevšimol, že zlieza dolu posediačky. Ani ona sama si nechcela priznať, že sa bojí zliezť normálne. Na obzore zbadala rieku, ktorá sa striebristo leskla a pomaly plynula, tak pomaly, že ani nebolo poznať či tečie alebo naopak stojí na jednom mieste. Len na miestach, kde boli malé skoky bolo vidieť prúd vody. Za riekou videla dlhočiznú trať, koľajnice, po ktorých sa teraz hrnul nákladný vlak. Trochu ďalej za tým videla Nadine strechy malých domčekov v dedinke, ktorá bola neďaleko. Ona ešte nebola priamo v Las Vegas. Prapraprababička tam kedysi bývala, no teraz bývala
"Tak to teda nepoznám." Boli tam dosť zložité veci na myslenie. Samé príbehy zo života. Jeden príbeh ju natoľko zaujal, že si ho prečítala asi tri krát a potom začala nahlas. "Pozri sa na svoje ruky. Vidíš čiary na svojej dlani?... No vidím." pomedzi to hovorila. Fascinovalo ju to, že každá čiara bola iná. A nie len to. Nedokázala si vysvetliť, ako môže mať každý človek tie čiary iné. Dokonca aj dvojčatá.
"Pozri sa tiež na končeky tvojich prstov. Čiary na rukách a prstoch sú veľmi zvláštne však? Nikto na celučičkom svete ich nemá rovnaké ako ty. Vždy, keď sa pozrieš na svoje ruky, spomeň si že si jedinečný..." Ostatok z tejto pointy si už Nadine po štvrtý krát mrmlala len tak pre seba. Už ju to natoľko chytilo, že si ani nevšimla, že jej chýba iba pár strán z tejto knihy. "Čo? Ja som ju už celú prečítala? Ale ako to..." Alina neverila vlastným očiam. Pozrela sa začudovane na hodinky. Trvalo jej to niečo cez štyri hodiny. Stále sa pozerala na hodinky a chcela ich zhypnotizovať. Nezdalo sa jej, žeby išli dobre. Veď tridto strán za štyri hodiny? To sa jej podarilo fakt prvý krát. chcela sa pustiť do druhej knihy no prapraprababička ju zaháčila. Nech si najprv zoberie z tejto knihy čo najviac a nech sa nenáhli, že aj zajtra je deň. Teraz jej chcela pomôcť nejakou hrou, aby si to skôr zapamätala. Začala jej hovoriť:
"Nie je ľahké ospravedlniť sa. Nie je ľahké poučiť sa z chýb. Nie je ľahké odpustiť a zabudnúť. Nie je ľahké byť nesebeckým a ochotným pomáhať." Alina ju však prerušila a povedala.
"Nie je ľahké na seba vziať vinu a nie je ľahké byť štedrý ale viem, že ak to spravím, vyplatí sa mi to..." Prapraprababička ju s úsmevom počúvala a kývala hlavou na znak, že pochopila, čo tým chcela povedať. Dokonca ju pochválila. To však Aline nespravilo až takú radosť, ako to, čo povedala. Prišlo to tak impulzívne od srdca. Bola hrdá na to, čo povedala. Nevedela sa zbaviť myšlienky, že je veľmi rada. Poslnilo ju to a naozaj bola šťastná, že prapraprababička jej dala tieto knihy a že z nich môže načerpať vedomosti, ktoré sú na nezaplatenie. Teraz je ako špongia naplnená vedomosťami. Ešte má toľko času. Čo len bude robiť? Porozmýšľala a povedala si, že sa pôjde prejsť.
"Idem sa prejsť, dobre?" Opýtala sa prapraprababičky, ktorá prikývla hlavou. Začala tam čosi stvárať. Nadine ešte čakal riad. Myslela si, že to rozprávanie s babičkou bude strach a hrôza, ale ako sa ukázalo, celkom sa jej to vyplatilo. Otvorila veľké drevené dvere a rozhodla sa, že si pôjde do obchodu kúpiť nejakú tú sladkosť a pôjde navštíviť svoju kamarátku, ktorá je duch. Zomrela preto, lebo nemala práve najlepšieho otca. Čo práve najlepšieho, hrozného. Každý deň ju bil a ona na dôsledky každodenného mlátenia zomrela. Ona bola ale čarodejníčka. Alina znova stúpila na ten mokrý a šmykľavý chodník, ktorý viedol až do dediny. Cestou rozmýšľala nad tým, ako sa vráti domov. Do tichého, smutného, tmavého domova. Dnes zistila, že prapraprababička nie je až taká hrozná, ako si myslela. Práve naopak, chce jej pomôcť. Cesta je dosť dlhá. Psychicky aj fyzicky sa na to pripravila. Potrebovala, aby jej vietor rozfúkal myšlienky niekam preč, ďaleko od jej hlavy. Mala ich tam toľko, že už fakt nevládala myslieť. Veľmi ju zarazilo, že kráčala po úplne rovnej, nešmykľavej ceste.
"Asfaltka? Veď tu nebola..." Stála na úplne novučičkej asfaltke, ktorá viedla kamsi cez les. Nevedela inú cestu a tak jej nezostávalo nič iné, ako ísť po tej asfaltke. Je pravda, že tu Nad dosť dlho nebola, no dosť dlho... nebola tu dva roky, lebo minulý rok bola u prapraprababičky jej sestra. Oni mali taký systém, že vždy na prapraprababičkine narodeniny k nej išli rodičia a každý rok sa spolu striedali aj so sestrou. Minulý rok to padlo na sestru. Teraz je to všetko na nej. Už bola dosť v hustom lese, keď si povedala, že by bolo asi lepšie, aby sa vrátila. No keď sa pozrela lepšie, na konci pár metrov od nej bol koniec lesa. Vôbec to však tak nevyzeralo, lebo les bol až príliš tmavý.