Poviedka bez názvu...
Sedel vo vikieri s pohárom vína v ruke a sledoval priam obrovskú zakvitnutú záhradu, ktorá bola bičovaná prudkým dažďom. Ešte pred dvoma mesiacmi by bol na jeho tvári úsmev, pretože jednou z vecí na tomto svete, čo miluje je práve dážď, no tentoraz nepociťoval ani kúsok šťastia. Jeho malý svet sa rozpadol behom sekundy, umreli mu rodičia. Nikdy si túto možnosť nepripúšťal, hlavne nie keď ma len 17 rokov, no osud sa nedá oklamať a namiešal mu práve smrť jeho ochrancov. Teraz sa musí naučiť postarať sám o seba, už nikto za ním nebude stáť a chrániť ho aj keď išlo len o malé roztržky so spolužiakmi. Preto vedel, že čo najrýchlejšie musí zvýšiť svoju magickú moc. No práve to bol preňho kameň úrazu. Myseľ mu sužovali otázky typu "ako ju zvýšiť?", "kto mi v tom pomôže?" a hlavne "je to vôbec možné stať sa silnejším, keď mi chýbajú základy?". Bohužiaľ, ani na jednu z týchto otázok dva mesiace nenašiel odpoveď, avšak pri tej poslednej si bol istý, že je to jeho chyba, že nevie pomaly ani základné kúzla. Tak ako vždy, aj v škole za ním stál otec a neustále ho obhajoval, že chyba nie je v ňom, ale v profesoroch, dokonca vždy dosiahol aby daného profesora vyhodili. No chyba nakoniec bola v ňom – presnejšie v jeho lenivosti. Našťastie práve lenivosť porazil ako prvú po smrti rodičov, pretože má cieľ - pomstu. Rozhodol sa, že zo školy odíde a bude sa za múrmi sídla učiť sám a aj sa učil. Každý jeden deň sedel nad knihami od rána do večera. No žiadne výsledky nevidel, potreboval niekoho, kto mu pomôže, lenže nikto mu nepripadal dostatočne dobrý.
Takto sa trápil ešte nasledujúci mesiac, až kým nezačul klopanie na vchodové dvere. Rozmýšľal kto sa opovážil vstúpiť na jeho panstvo, no vedel, že bez otca sa dotyčnému nebude schopný postaviť. Zišiel dolu a nahnevane otvoril dvere, no nikde nikoho nebolo. Vyšiel na verandu a začal hľadieť okolo.
"Asi sa mi to len zdalo."
Povedal si sám pre seba a chcel sa vrátiť dovnútra, ale vtedy si všimol zložený kúsok pergamenu. Zodvihol ho zo zeme, avšak bol úplne prázdny a vyzeral aj poriadne staro. Ani nevie prečo, ale ten zdrap si vložil do vrecka a vrátil sa ku knihám.
Už dva týždne si čítal o vzdušných kúzlach, vždy mu bola sympatická myšlienka lietania, preto si ju vybral. Bohužiaľ doteraz sa mu nepodarilo ani jediné kúzlo, a tak si len čítal a nič neskúšal. Povedal si, že najprv si celú knihu prejde a potom po druhý krát bude aj skúšať jednotlivé kúzla. Tá kniha nepatrila medzi ľahké čítanie a rozhodne nebola plná najnižších kúziel, skôr sa v nej nachádzali kúzla, čo prinášali smrť a devastovali okolie. No jemu to bolo jedno, netrápilo ho, že niekomu tým môže ublížiť. Čím ďalej tým viac sa stával necitlivý voči svetu. Avšak v tomto čase si to ešte neuvedomoval. Ten bezvýznamný fakt, že sa stáva ľahostajný a že nenávisť, ktorá poháňala túžbu po pomste, obracia proti celému svetu.
Jeho myseľ sa plnila informáciami z knihy, mal aspoň to šťastie, že čo prečítal, to si zapamätal. S praxou to však bolo vždy horšie, čoho si bol veľmi dobre vedomý. Asi po troch hodinách neustáleho študovania zaspal a hlava mu spadla na prekrížene dlane, ktoré mal na stránkach knihy.
Zo spánku ho prebudil šum vetra. Zdalo sa mu to zvláštne, pretože mal pocit, že s ním vietor hovorí. Podišiel k oknu a začal načúvať. Odrazu sa šum zmenil na hlas.
"Pozri sa na pergamen."
Toto mu znelo dookola v hlave, nevedel na čo sa ma pozrieť, teda hlavne na ktorý, pretože dom ich bol plný. Začínal si myslieť, že sa s ním fantázia len kruto zahráva. Mávol rukou čím sa odpratali knihy. Rozhodol sa, že sa umyje a ľahne si spať. Vybral sa smerom do kúpeľne a cestou si dal ruky do vreciek. Vtedy nahmatal kúsok starého papiera, čo našiel pred dverami. Zastal a rýchlo ho vytiahol a rozbalil. Bol by schopný odprisahať, že na ňom nič nebolo, no teraz sa tam skvel názov ulice, niečo ako varovanie a nejaké inštrukcie.
Kaepertheed 13
Ty čo ku mne pristupuješ v núdzi vedz, že odo mňa nie je návratu, no dám ti moc po akej tvoja duša prahne, avšak nie je to zadarmo, keď sa tvoja duša unaví a vráti sa ku mne zničená, buď si vedomý toho, že už naveky bude moja.
Ak aj napriek tomu pristúpiš k môjmu chrámu nezabudni na jednu vetu :
"Pomsta a nenávisť sú sestry v jednej zbroji, vedú moje činy a bývajú v mojom srdci."
Túto vetu predniesť musíš a brány sa ti otvoria, zabudni niečo z týchto vecí a silu nikdy nezískaš.
Keď to dočítal, všetko z papiera zmizlo. Ani chvíľku neváhal, otočil sa, pobral všetko potrebné a uprostred noci sa vydal v ústrety osudu.