Posledný boj
Dnes ťaživé mračná zakryli lunu,
tlmené výkriky v tmavej tme stonú.
Studený vietor duje nám do tváre.
Ešte to vyhráme?Veríš mi stále?
V údolí, čo obvykle zíva prázdnotou,
dnes zošli sa bytosti vedené temnotou.
Ich skazené srdcia nezachráni nik,
ani čistá láska, ani zradný trik.
Ich pánom je po smrti túžba,
naša smrť len dobrá služba.
No čo ty nato, sestra moja?
Ťaží ťa cit nepokoja?
Ich ostré zbrane zarežú sa do tela,
umieranie bude kruté, to si chcela?
Hrdinstvo je krásne, kráľov výsada.
No musí byť víťazstvo vždy tvoja zásada?
Veď len na nich pozri, sestra moja!
Má toto byť budúcnosť tvoja?
Bežíš odhodlane do rúk smrti.
Už vidím ako ti smrtka krkom krúti!
Tvoje vojsko utieklo zbabelo,
v ich srdciach nádeje svetlo umrelo.
Stojíš tu sama sťa loďka na mori,
v srdci ti plameň spravodlivosti zahorí.
No nedbám, sestra moja,
je to predsa pomsta tvoja.
Bež vpred svojmu osudu,
no nezabúdaj na našu dohodu!
Niet pre teba miesta v nebi,
ani čoby sme všetci chceli.
Tvojou úlohou je tuto žiť
a vodu zo studne života piť!
A tak budem mečom tvojim,
ako vždy i teraz pri tebe stojím.
Dolinou ozval sa ryk nášho kričania,
naše telá už možno nedožijú svitania!