Poňatie
"My máme na svedomí menej podlostí, ako ich vy máte v srdci !"
Je prirodzené, že pravdepodobne každý z vás si položí otázku, prečo som začala touto vetou. Aby som to upresnila je to z jedného románu, ktorý sa stal skvostom realistickej literatúry a v ktorom sa odohráva dojímavý príbeh i hra osudu. Otec Goriot.
Čo má toto spoločné s diskrimináciou? Po pravde pred niekoľkými týždňami by som ani sama nevedela čo by touto esejou chcel autor povedať. Prečítala som si ten román a pochopila som, preto som sa rozhodla zapojiť do eseje i tento dej. Je to román z druhej polovice devätnásteho storočia, no množstvo faktov môžeme preniesť i do dnešnej doby. Je románom plným bolesti, lásky no i zničujúcej pravdy
Často krát sa stane, že deti zneužívajú svojich milujúcich rodičov, presne tak, ako i v tejto knihe. Rodičia sú často schopní zniesť svojim ratolestiam i modré z neba. Avšak je to správne ?
Mohla by som povedať, že do istej miery áno, pretože nie je správne ak sa dieťaťu niečo odopiera, ale netreba to ani preháňať, čo sa často robí. Rodičia chcú, aby deti mali všetko, aby im nikdy nevykričali, že oni to nikdy nemohli mať. Deti takmer, že vždy dostanú to čo chcú a ich rodičia sú schopní obetovať i to posledné čo majú len preto, aby ich dieťa bolo šťastné a malo to čo potrebuje, a nie zriedka chce doslova hlúposti, iba zo svojho rozmaru, a aby sa vyrovnalo ostatným v partii.
Nuž ak by som si mala vziať za príklad láskavú povahu otca z tohto románu , sama by som bola rada že je mojim otcom . Jeho dcéry to však iba zbytočne zneužívali. Zneužívali jeho lásku a to, že vždy pri každom čine si opakoval, že mu vďačia za svoj život. Dcéry často iba pre rozmary začali ničiť otcovo psychické pohodlie. Svojim vydajom a vidinou zisku sa mu vzdialili a neumožnili mu navštevovať ich, aby vyhoveli svojim manželom. Otec im bol schopný dať i to posledné, i poslednú spomienku na ženu ktorú miloval najviac zo všetkých len aby im pomohol z hmotnej núdze. Áno, mnohí si povieme:
"Veď ten príbeh je iba vymyslený a bol napísaný strašne dávno."
Áno, nemôžem namietať dotyčný má pravdu avšak tieto veci sa dejú i dnes .
Dejú sa v normálnych rodinách, ale i v rodinách ktoré sú nám neustále na očiach, mi to nevidíme, alebo nechceme vidieť.
Ak by som sa rozhodla spraviť prieskum o tom, ako sa deti správajú k svojim rodičom určite by mi každý jeden z opýtaných povedal, ako veľmi ľúbi svoju mamičku a ako sa o ňu on alebo ona v starobe úžasne starajú. Slová sú síce pekné, je treba vidieť i skutky. Každé druhé z detí kvôli kariére zanechá svojich rodičov na pospas osudu, ak by som sa mala už tak tvrdo vyjadriť, nechá im pekný domček, jeden krát mesačne im zatelefonuje a nech si žijú ako môžu a ako im to ich stav dovolí. Alebo druhou alternatívou je poslať ich do domova dôchodcov, veď tam sa o nich postarajú a ja už sa starať nemusím. Možno budem rúbať až vysoko, ale pravidelne práve najvplyvnejšie a najúspešnejšie osobnosti našej spoločnosti odložia svoje mamičky a otcov do luxusných a prepychových domovov a tvrdia, ako je im tam úžasne ako si to chvália a ako im oni platia každý mesiac vyše dvestotisíc za ich ubytovanie a stravu v úžasnom prostredí. No hej, je to pekné povie si niekto kto nepozná názor i tej druhej strany. Keď však začnú rozprávať rodičia, odrazu je všetko iné. So slzami v očiach spomínajú na časy kedy by boli ochotné dať svojmu synovi čokoľvek, ako sa oňho s láskou starali a ako im záležalo na tom, aby mu bolo dobre. Možno i prehnane ale so spravodlivosťou zalamujú rukami a nedokážu, ich často jednoduchým myslením pochopiť prečo to ich dieťa spravilo. Každá jedna z matiek povie, že radšej by mala na mesiac iba pár tisíc korún a syna s rodinou pri sebe ako mať niekoľko sto tisíc a žiť ďaleko, sama a opustená bez rodiny, bez pocitu že ju má niekto rád, a bez toho oslovenia "mama" alebo "babička". Často krát ide deťom iba o jedno, vyžmýkať svojich rodičov, zo všetkého z čoho sa dá a potom ich pekne niekam schovať a odložiť na dobu neurčitú, až na dobu konečnú
I tu sa stretávame s diskrimináciou, áno , deti využívajú rodičov a často im na staré kolená zakazujú i to, čo by ich inak nikdy ani len nenapadlo. Možno chcú rodičia v pokročilom veku pomôcť svojim dospelým deťom, no to čo spravia je zlé a často za to dostanú iba vynadané a kopu výčitiek namiesto vďaky. I tu môžeme hovoriť o diskriminácií , a až o psychickom týraní. Sama viem, že sa tomu zabrániť nedá, pretože sme každý iný ale prečo sa o to nepokúsiť?
Citát , ktorý som použila na začiatku eseje dokonale vyjadruje to, čo si o tejto téme myslím a ako by sa jej dalo predchádzať. Myslím si, že sa nikdy nedočkáme úplného potlačenia tohto druhu diskriminácie, ale mohli by sme si aspoň na pár minút sadnúť a nechať sa unášať našim životom. Pretože v našom srdci je ukryté to, čo možno nikdy neuvidelo svetlo sveta. Ak si dokážeme premietnuť to všetko, čo pre nás naši rodičia spravili od prvej chvíle ako sme vstúpili do ich života, koľko dobra a času nám obetovali len preto, aby sme mohli dosiahnuť svoje ciele a sny, som si istá že táto situácia sa zlepší a budeme napredovať k dobru. Pretože srdce nie je len sval, ale je to i najjemnejšia a najspoľahlivejšia vec ktorá nám v živote bola daná. A nie očami ale srdcom by sme mali hľadieť na svet a na to čo sa deje okolo nás.
Nech spravíme v živote čokoľvek iba naša rodina a často práve rodičia nám podajú pomocnú ruku. Preto ich netrápne a neodkladajme niekam do úzadia, práve naopak pýšme, sa nimi a každému vravme " toto je moja mama" .Hoci by bola aj stará a nevnímala by, ona to bude vedieť. Nekarhajme ich za to čo robia, pretože vždy to robili a i budú robiť iba pre naše dobro a preto, aby sme dokázali byť šťastní v tomto svete. Ak každý jeden z nás spraví aspoň malý kúsok k svojej seba obnove a sám si prizná svoje chyby i to čo spravil zle, som si istá, že nám i našim rodičom sa bude žiť lepšie. Ak by tí, ktorí odložili svojich rodičov niekam ďaleko ich prišli navštíviť, alebo ich aspoň na jeden víkend vzali k sebe, som si istá, že časom by sa zmenili oni, ale i tí ostatní okolo. Je to len skúška a nič za ňu nedáme. Nemôžeme stratiť nič, práve naopak môžeme iba získať a darovať tým najdôležitejším ľuďom znovu pokoj a duševné zdravie. Nenechajme dopadnúť naších rodičov tak , ako dopadol Otec Goriot, sám na smrteľnej posteli iba s ľuďmi, ktorí mu neboli ani rodinou. Až tam prišiel na to, čo zo svojich dcér vychoval. Ak ľudia chcú, aby i ich rodičia odchádzali s tak ťažkou a bolestnou pravdou o ich deťoch ako on, prosím. Ale myslím si, že nikomu by sa to nenieslo ľahko. Preto skúsme prejaviť lásku a cit, ktorý určite v každom jednom z nás niekde drieme.
Na tému ktorú som si vybrala neexistujú zákony , ktoré by nám niečo prikazovali. Existuje iba jeden nepísaný zákon a to je zákon nášho srdca a svedomia, nikto iný iba my sami rozhodneme čo spravíme s ľuďmi ktorí vždy stáli pri nás a stáť pri nás budú.