Ona...
Konečne som sa tu opäť objavil. Na svojom obľúbenom mieste, neďaleko starého schátralého domu a malého jazierka, ktoré je pokryté leknami. Chodil som sem odmalička, ale keď som dosiahol istý vek, okolnosti mi zabránili v návšteve tohto čarovného miesta, ktoré mi pripomínalo nejednú udalosť, ktorá mi zmenila život. A tak som tu zase... O niečo starší, o niečo vyšší a hádam aj o niečo múdrejší. V rukách zvieram malú knižku pokrytú čiernym hodvábom. Sadám si na lavičku, ktorá je skrytá za robustnou vŕbou, ktorej smutné konáre siahajú až k hladine zeleného jazierka. Ach ako mi len toto miesto chýbalo. Roztvorím si svoj denník a vytiahnem pero, ktorým hneď začnem písať. Opisujem miesto, ktoré som roky navštevoval, no napokon som prestal. Avšak teraz... Teraz som opäť tu a som rád, že to tak je. Nebyť tohto miesta, nenašiel by som cestu, ktorou by som mal kráčať. Aj teraz som tu, aby som si vyjasnil myšlienky a zistil, ktorou cestou sa mám vydať a či bude tá správna. Viem, že je to len na mne... Ale tu sa mi myseľ vyjasňuje. Pohľadom sem-tam zablúdim k schátralému domu, ktorý bol kedysi honosným sídlom nejakých šľachticov. Teraz sa v ňom ukrývajú tajomstvá, ktoré pohltili uši stien a nikdy ich nikomu neprezradia. Pohľad mi padne na dvere domu. V nich uvidím zrazu mladú ženu. Je pekná, má krásne nazberkané šaty dlhé až po zem a vlasy má gaštanovo hnedé. Vlastne je viac než pekná... je očarujúca. Rýchlo zatvorím denník a schovám si ho do tašky, ktorú mám prevesenú cez plece. Zamierim k domu, no keď podídem k dverám, ona tam už nie je... Niekam zmizla, stratila sa... Rozhodnem sa vojsť dnu. Viem, že je to riskantné, ale viem aj to, že ak si dám pozor, nič sa mi nestane. Vnútrajšok domu je chaotický. Cez prepadnutú strechu svieti cez druhé poschodie až na prízemie slnko. Otvára mi nové možnosti výhľadu, ukazuje mi kadiaľ ísť. Pomaly sa priblížim k schodisku, keď začujem hravý smiech, ktorý sa ozýva z druhého poschodia. Rýchlo vybehnem hore. Mladá dáma mi skutočne učarovala, aj keď vyzerala, ako keby sem prišla z nejakého románu. Keď prejdem malou chodbou na druhom poschodí, zastavím sa pri otvorených dverách. Nakuknem dnu. Nič... Nikto tam nie je... Je tam iba prach a cítiť tam vlhkosť. Podídem teda k druhým dverám a keď ich otvorím, uvidím ju. Stojí v strede miestnosti a z jej úst vychádza opäť ten hravý smiech. Usmejem sa na ňu a keď uvidím, ako jej zažiarili oči, v duchu sa poteším. Pomalými krokmi sa ku mne približuje. Neviem, čo mám robiť a tak len stojím a čakám. Bojím sa, že by ju môj pohyb vyplašil. Bojím sa, že by sa zľakla, otočila a odišla niekam preč, kde by som ju už nenašiel. Keď však pristúpi ku mne a načiahne ruku, ako keby ma chcela pohladiť po tvári, usmejem sa a pristúpim o malý krôčik k nej, aby som zotrel tú vzdialenosť medzi nimi. Chystám sa ju objať. V momente, keď sa jej dotknú moje prsty, sa rozplynie. Na jej mieste stojí priezračná postava a usmieva sa. Zamračím sa. Čo sa to stalo? Veď pred chvíľou vyzerala inak. Ako keby bola živá... Ale teraz? Teraz je z nej duch. Priezračný duch, ktorý sa aj tak na mňa usmieva. Napokon sa aj ja usmejem. Aj v tejto podobe mi pripadá očarujúco krásna. Priam až nadpozemsky. Opäť sa pohne ku mne, ale moje pevné telo ju nezastaví... Prejde cezo mňa a v tom momente sa rozplynie... Keď som sa obzrel, nebola tam. Zmizla v obláčiku hmly. No na druhej stene sa objavili slová, ktorým som nechápal: Zbohom láska, zbohom John... V tom som si uvedomil, že mi uši a oči stien prezradilo jedno z tajomstiev tohto schátralého domu...