Sedím na okraji jazera a premýšľam nad tým, čo som mohla urobiť inak. Lepšie...rozumnejšie...Vonkoncom mi nejde do hlavy, že sa mohlo niečo takéto prihodiť a práve teraz. Veď sme sa tak ľúbili. Alebo to snáď bolo z jeho strany len a len hrané? S ťažkým povzdychom si ponorím nohy až po členky do vody a začnem v nej robiť mierne kruhy, čím narúšam pokojnú hladinu jazierka. Viem, že nikdy sa nič nevyrieši samé a taktiež viem, že vzdať sa toho, čo tak hrozne milujem nie je správne. Do pekla! Musím predsa bojovať! Nájsť niečo...nejaký spôsob na to, ako ho získať späť. Tá mrcha ho predsa nemôže mať!!! Ale prečo ma opustil? Prečo zanechal tie všetky krásne chvíle plné radosti a lásky len tak? Prečo sa rozhodol pre ňu a mňa jednoducho odhodil? Kto je vlastne ona? Poznám ju? Cítim sa vyčerpane. Vždy mi niekto vravel, že raz sa pri tom chlapcovi popálim, ale ja som neverila. Vždy som myslela na tie skvelé chvíle, ktoré sme zažili a aj zažijeme. Asi by som sa touto situáciou mala prestať zaoberať. Pokrčím plecami, ako keby som chcela od seba odohnať čiesi neviditeľné ruky, ktoré ma ľahučko objímajú. Nohy si ponorím hlbšie pod hladinu jazera a mierne sa začnem pohrávať s pieskovou hladinou. Voda sa okamžite zamúti a ja len mierne nadvihnem obočie. Obraz mojej zmätenej duše. Hladina a duša...Pokrútenie hlavou by snáď malo zabrať a odohnať tieto pochmúrne spomienky a myšlienky...Prečo to teda nefunguje??? Prečo musím na neho a na jeho krásne oči, láskavé dotyky, sladké bozky a srdce patriace pred časom len mne, myslieť? To nie je fér!!! Slzy mi pomaly začnú stekať po lícach a pokožka mi ich začne pomaly vpíjať do seba...Odísť teraz, alebo potom? Dať sa na zbabelý útek, alebo čestne bojovať so vztýčenou hlavou? Neviem...Ja už naozaj nič neviem. Viem len jedno. Viem to, že bez neho umriem. Bez jeho láskavého tónu, ktorý ma dokázal vždy, keď bolo treba, upokojiť. Ale čo robiť? To mám len tak jednoducho prísť za ním so sklonenou hlavou a požiadať ho, aby sa ku mne vrátil, pretože to bez neho jednoducho nevydržím?! Ale veď to by bolo pod moju úroveň...V okamihu sekundy skočím do plytkej vody, pri ktorej som sedela a začnem sa pomaly prechádzať. Chcieť, alebo nechcieť vedieť pravdu? Jasné, že ju chcem vedieť, ale ako sa k nej dopátram? Sledovaním? Nie, nie, nie...Toto jednoducho nemôžem robiť. Áno, radšej sa zameriam na niekoho iného...Veď predsa je na svete toľko chlapcov a možno on aj tak nebol pravý no nie? V diaľke počujem šťastný smiech a mne je opäť do plaču. Zdvihnem hlavu smerom k zvukom a hľadám ich majiteľov. Krv mi stuhne v žilách, keď uvidím ten známy párik. Takže pre toto mi povedal zbohom? Preto, aby si jednoducho užíval s mojou najlepšou kamarátkou? A ona? Ako mi to mohla ona urobiť? Veď som jej predsa verila...Trpím. Srdce mi krváca a láska v ňom mi dáva najavo, aby som začala bojovať. Ísť, alebo neisť za nimi? Zotrieť im z tváre ten šťastný smiech, alebo ich nechať tak? Pomaly vystúpim na teplú zem pokrytú sem – tam trávou. Zarazím to...Hneď a zaraz im vytmavím, čo si o tom všetkom myslím. Ale pomôže to? Uvidím...nejdem sa tým zapodievať. Narýchlo si obujem topánky, ani sa neobťažujem zašnurovať si ich...Pár metrov pred nimi a už vidím ich výraz v tvári. Smutné, že to muselo zájsť až takto ďaleko...Holúbkovia ma tu zrejme nečakali. Nevadí. Moment prekvapenia hrá v môj prospech. Slzy, ktoré mi z mojich modrých očí tiekli doteraz prúdom, mi zaschli na pokožke. Nahodím povýšenecký pohľad a úškrn, ktorý prezrádza, že som to dávno tušila, aj keď to nie je pravda. Tak na tento okamih som čakala dlho...Prečo mi teda nie je lepšie? Konečne mám možnosť povedať im, čo si o tom všetkom myslím. Nastalo trápne ticho. Ona sa pozerá do zeme, on sa pozerá na ňu a ja? Ja sa pozerám na ich spojené dlane...Kedysi boli naše ruky takto spojené!!! Ach...kedysi. Hlboký nádych, výdych a pustím sa do nich. Na jazyku sa mi usadí štipľavá poznámka, ale srdce mi nedovolí, aby som ju vyslovila. Ešte jeden pohľad a pokrútenie hlavy. Stačilo...aj tak by som im prekazila len to, po čom som kedysi túžila a pri ňom som to dostala. Napodiv všetkých sa usmejem a žmurknem na nich. Neviem, čo sa to so mnou deje...To mi až tak zmäklo srdce? No nič. Zbabelý útek je najlepší a tak ich nechám samých a rýchlo vbehnem do hustého lesa, kde nie je nikto, kto by ma vyrušil pri mojich myšlienkach a pri mojom trápení. Začína sa nová etapa môjho života. Snáď ešte stretnem niekoho, koho budem milovať tak, ako som milovala jeho...