Obyčajný život obyčajných dievčat (1.časť)
Josette Sethe sťažka dýchala a opierala sa o roh stola. Chytila sa za veľké brucho a pohladila ho. „Miláčik, toto mi nerob,“ šepla a zakolísala sa.
Chcela sa načiahnuť za pohárom vody, no neodhadla malého metlobalistu čo jej rástol v bruchu, kopol v nesprávnom okamihu a pohár sa rozlial po celom stole.
„Do kelu!“ Zanadávala a chrbtom sa znova oprela o stôl.
„Timothy!“ Zvolala a začala dýchať. Výdych, výdych, nádych, nádych... Tim pribehol z kuchyne a na sebe mal kvietkovanú zásteru. Prekvapene sa pozrel na Tali opretú o roh stola a otvorili sa mu ústa. „Rodíš?“ Spýtal sa ako omámený.
„Nie, robím si z teba srandu!“ Vybuchla a irónia z jej hlasu šľahala na všetky strany.
„Pako...“ zamrmlala. Tim si vzdychol, strhol zo seba zásteru, pribehol ku manželke a premiestnil sa s ňou do nemocničného krídla. Sťažka ju zložil na posteľ a chytil ju za ruku.
„Výdych, výdych... nádych, nádych.“ Opakoval jej stále dookola.
„Rodíš ty alebo ja?“ Sťažka dýchala a snažila sa dýchať podľa predpísanej etikety.
„Prepáč zlato, ale pani Fleacherová povedala že máš takto dýchať, že sú pri tom menšie bolesti.“ Povedal.
„Kde je, zabijem ju.“ Povedala medzi výdychmi.
Po 23. hodinách
„Už mám toho dosť.“ Povedala Josette po celom dni strávenom na nemocničnej posteli. Odhrnula zo seba prikrývky pripravená zliezť z postele.
„Idem domov, zavolaj keď sa to skončí.“ Už mala nohy na zemi, keď jej odtiekla plodová voda.
„Boh ma vyslyšal!“ Zvolala šťastná Jos a znova sa zvalila na posteľ.
„No vidíš zvládneme to.“ Hovoril Tim medzi svojím dýchaním, akoby rodil on a nie jeho žena.
„My? My to zvládneme?! Vypadni Timothy, kým ťa nezabijem!“ Skríkla Jos a z čela sa jej valil pot.
„To je v poriadku, miláčik, to sú len tvoje hormóny.“ Upokojoval ju Timothy a chytil ju za ruku.
„To potom poviem sudcovi, keď ma obviní z vraždy!“ Sťažka sa nadýchla a zatlačila.
„Pani Sethe! Ešte netlačte!“ Zvolal doktor od dverí a nasadzoval si rukavice.
„Kašlem na vaše pravidlá!“ Zvreskla na doktora. „Nemienim tu prežiť zvyšok svojho život z roztiahnutou p...“
„Josette upokoj sa!“ Tim jej skočil do reči skôr ako stihla dopovedať posledné slovo.
„Nevrav mi že sa mám upokojiť!“ Medzi tým bol už doktor pri Josette a prekrikoval sa cez jej manžela, že už má tlačiť. Spotené vlasy mala nalepené na čele a rukami sa držala nemocničnej postele. Po pol hodine neustáleho tlačenia sa po celej izbe ozval detský plač. Narodilo sa malé dievčatko. Jos si už chcela ľahnúť späť na vankúše ale ešte nebol koniec.
„Pani je tam ešte jedno!“ Zvolal doktor.
„Čo myslíte tým, že je tam ešte jedno!?“ Skríkla šokovaná, na dnes mala rodenia dosť. Znova zatlačila a už bolo po všetkom.
„Placentu za mňa odroďte niekto iný...“ šepla Josette a načahovala sa za malými dvojičkami. Usmiata sestrička, ktorá zadržiavala hysterický záchvat smiechu po celú dobu pôrodu, jej podala malé dievčatká.
„Vivien a Venya...“ Vyslovila dve mená svojich malých dvojičiek a hneď zaspala. Dievčatká sa chytili za ruky a zaspali v maminom náručí.