Nespoliehaj sa na seba (3. časť)
Obed bol prevažne v pohode až na to mlieko, ktoré som si vybrala. Chcela som jej ukázať aké vitamíny obsahuje toto školské mlieko, ktoré som asi päťkrát silno roztriasla. Nechcite vedieť čo sa stalo keď som ho roztvorila. Celé bolo na mojej novej mikine od May. Vyzerala som ako malé decko, ktoré si ani mlieko nevie otvoriť. Nechala som tak. Sedela som tam ako vrece odutých zemiakov. Mia ako moja nová priateľka, ktorú som neznášala ostala celý čas pri mne. Cítila som ako keby bola moja najlepšia priateľka, ale to bolo len chvíľkové. No v tej chvíli sa stalo čosi nečakané. Hodina matematiky sa už začala a my sme ešte stále tŕpli v jedálni. Čakali sme kým vyjde aj ten najposlednejší človek, ktorý ma mohol takto vidieť. No Mia urobila, čosi, čo ma veľmi prekvapilo.
"Takto to už ďalej nejde. Tu máš" Zhodila svoju mikinu- ktorá bola taká istá ako tá moja a spolu sme šprintovali na matiku. Hodina sa skončila a obidve sme museli svojou cestou. Moja limuzína prišla pre mňa a pre brata. Mia stála vedľa mňa a šofér jej rukou ukazoval, že ma nastúpiť. Nechápala som. Žeby to malo niečo spoločné s tým, že máme rovnaké priezvisko? Pýtala som sa sama seba. Mia sedela ako päť peňazí ja a Ryan neobvykle tiež. Cesta domov bola dlhá. Mia vstúpila dokonca aj do nášho domu ale ja som si to nevšimla.
"Už sme doma!" zakričala som a Clarisa sa rozplakala..
"Oh takže vidím, že ste tu obidve. "vzápätí som sa otočila. Presne tak. Mia stála za mnou. Čudovala som sa, ale keď May začala rozprávať radšej som bola ticho a nič nenamietala ako zvyčajne.
" Možno vám bolo zvláštne, že ste oblečené rovnako, že ľudia v škole vás majú rovnako radi a nevedeli ste si to vysvetliť" May sa na chvíľku odmlčala. Položila Clarisu do ohrádky to bolo možno jediné miesto kde moja nevlastná sestra neplakala. Dvere sa znova otvorili. Myslela som, že to len Ryan vystrájala, ale nie na moje prekvapenie to bol úplne niekto iný.
"Ocko" skríkla som. Mia sa rozbehla za mnou a urobila presne to isté. No toto som už vôbec nechápala.
"No počkaj počkaj.. ja viem, že ti asi moja rodina prirástla k srdcu, ale môjho ocka nemusíš považovať aj za svojho" zamračila som sa. Toto bolo už neprípustné. Ešte chvíľku som to nechala tak. Miu som pozvala do mojej izby kým sa May a ocko privítali. Čas ubiehal. My sme sa rozprávali o škole, Mia mi ukázala zostavu roztlieskavačiek, ktorú predvádzala na starej škole. My sme nič také nemali a preto som len mohla závidieť. Naša očividná podobnosť vrazila každému do očí o tom sa vôbec nedalo polemizovať.
"Mia, Lane poďte dole, večera je na stole" a zasa sa to začalo. Spoločná večera. Komunikovanie s rodičmi nebolo nikdy nič zábavné. Hlavne nie ak som musela hovoriť, čo nové sa stalo v škole. Keď som si spomenula, čo sa stalo práve dnes stíchla som. Nechcela som aby slovo padlo na mňa z jedného dôvodu.
"Dneska to bude neobvyklé." Povedal môj ocko. Mia sa na neho až veľmi usmievala a ja som nevedela prísť na koreň tejto záhady. Sedela som ako na ihlách a čakala na verdikt
"No takže aby som vám konečne vysvetlil, prečo je Mia u nás" nadýchol sa a ja som mala strach.
"Lane, Mia je tvoje dvojča." Vzápätí som vybuchla smiechom. Neverila som bola to tá najväčšia hlúposť akú som kedy počula.
"Ocko ako.. mohol si vymyslieť niečo iné. Určite nie sme dvojčatá, veď sa na seba ani nepodobáme" Mia bola ticho ja som polemizovala a všetci sa na mňa pozerali ako na opitú. Ani som im to nezazlievala dokonca asi mali pravdu. Ako keby som bola niečím omámená.
"Lane, myslím, že sa na seba podobáme viac než dosť nemyslíš?" zamračila som sa.. videla som, že chce ešte niečo povedať no prerušila som ju.
"Ty si to vedela? Celý deň si sa hrala na moju priateľku vzala mi všetko a teraz sme sestry? Veď to vôbec nemá logiku nemyslíš?" May a ocko na nás iba pozerali. Moja prvá sesterská hádka.