Navždy
Tmavá miestnosť. Jediný úkryt. Sedeli sme tam obaja, obkľúčený tými, ktorí nás prinútili spraviť to, čo sme obaja nenávideli a opovrhovali tým. Prinútili nás zabíjať, prinútili nás vziať niekomu jeho život, akoby sme my mohli rozhodovať o tom, čo sa stane a čo nestane s nejakým človekom. Sedeli sme tu, čo najďalej od seba, nevedeli sme čo sa deje, prečo sa to deje, len sme vedeli, že sa to musí skončiť...
,,Nikdy som ťa neprestala milovať.“ Povedala som Tomovi s hlavou sklonenou a nabitú zbraň som žmolila v rukách. Kruté priznanie po 15 rokoch . Tomovi chýbala noha od polky stehna, niečo mu ju odťalo, keď sme bežali, aby sme sa sem schovali. Obaja sme mali rodiny, žili sme s inými partnermi a boli sme dokonca aj zasnúbený. Mal krásnu obrúčku.
,,Ani ja teba.“ Povedal potichu a vtedy by sa patrilo, aby som sa usmiala, ale bolo mi skôr do plaču. Pozrela som sa na neho, mal zatvorené oči, hlavu opratú o stenu a tvár skrivenú od bolesti. Sedela som od neho ďaleko...
,,Veľmi to bolí...“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie situácie. Prikývol a prudko sa nadýchol. Ešte ani raz, čo sme v tejto miestnosti, neotvoril oči. Vedela som prečo. Bol športovec, jediné čo kedy potreboval k životu boli jeho nohy a on sa nechcel vidieť bez nich, vlastne len bez jednej. Miloval pohyb, miloval šport, miloval všetko k čomu by potreboval nohy. Vedela som čo chce, a on vedel, že iba ja mu to viem dať... dobrovoľne a kvôli dôvodu, ktorý chce on, ten dôvod je dôležitý.
,,Mám ešte dva náboje.“ Otvoril oči. Dívali sa na mňa, akoby s nádejou, akoby konečne videli svetlo na konci tunela. Akoby dostali nádej, ktorá im chýbala. Hlavu som znovu sklopila, no postavila som sa. Slzy sa mi preliali cez viečka. Kľakla som si k nemu a stále sa na mňa díval. Pohladila som ho po sánke. Nechcela som, aby sa to skončilo, no nechcela som ani, aby trpel. Nemohol trpieť, on jediný si to nezaslúžil. Moje vzlyky sa ozývali po celej miestnosti, o chvíľku nás nájdu a bude po všetkom. Priložil si moje pery ku svojim. Gesto, ktoré som od neho nežiadala a ani som ho nečakala. Vždy ma vedel prekvapiť a vždy vedel, kedy ma má prekvapiť. Vtedy, keď to nie je vhodné. Ako ma bozkával na pery nám padali moje vlhké slzy a ja som priložila zbraň k jeho srdcu. Výstrel, ktorý sa rozľahol po celej miestnosti som najprv ucítila ako jemnú vibráciu v mojich rukách. Odlepila som pery od tých jeho a pozrela som sa mu do tváre, už naposledy. Bol na nich úsmev... usmieval sa na mňa.
,,Ďakujem.“ Stihol povedať skôr, ako jeho srdce udrelo posledný krát. Držala som v náručí telo, ktoré som prinútila odísť na druhý svet. Ten úsmev ma bude prenasledovať, aj keď som vedela, že to čo som spravila bolo správne, aj keď som vedela, že aj on to tak chcel, že chcel zomrieť, jeho rodina to nepochopí, nikto to nepochopí, boli veci, ktoré sme chápali len my dvaja a tak to aj ostane. Zatvorila som mu oči. Začula som kroky. Blížili sa, usmiala som sa. Stihla som to. Konečne som spravila niečo, pre niekoho iného ako pre seba. Obišla som vrecia plné boh vie čoho. Za tými vrecami sme sedeli a postavila som sa ku dverám. Chytila som kľučku a pozrela som sa na jeho nehybné telo. Bolo to správne. Chytila som pevnejšie zbraň, táto guľka bude patriť tomu, kto môže za toto všetko. Predstavila som si jeho úsmev v mysli a otvorila som dvere, vystrelila som do vzduchu, ani som nevedela kto je tam, ale hneď ako som počula výkrik. Vedela som, že som zasiahla cieľ. Chcela som ujsť, chcela som sa schovať pred guľkami, no oni akoby ma ani nechceli trafiť...až na jednu. Akoby som ju počula osobitne, akoby bola niečím iná od tých pred tým a ona bola, ako jediná ma zasiahla. Trafila sa presne do srdca. Stále som stála vo dverách a mala som dobrý výhľad na Toma. Pozrela som sa na neho, na jeho úsmev. Aj ja som sa usmiala. Padla som na kolená a oprela som sa o stenu. Nikdy som nechcela zomrieť takto, ale vždy som chcela zomrieť za niekoho... Teraz som zomrela, aby mohol niekto iný zomrieť rukou toho, koho miloval. Počíta sa mi to ako bod k dobru. Posledný úder môjho srdca bol až príliš hlasný, počuli ho všetci...