Nábeh
Malá hlávka zdola sa díva,
Pomaličky po schodoch hore kríva.
Nehanbí sa a ani nemá strach,
Dokonca ani keby som bol vrah.
Usmejem sa na ňu z výšky,
V rukách držím mnohé knižky.
Síce sa chcem ponáhľať preč,
Nohy mi moje rozkážu : pomaly sa vleč.
Nuž, nedbám a poddám sa pudom,
Keď mi dievčatko podá ruku zrudnem studom.
Aké milé malé žieňa, stvorenie,
Má vôbec význam moje dvorenie?
Som asi závislý na tých očkách,
Ona asi nie je žiadna sočka.
Trošku sa zaháčim, čo to stváram,
Veď svojmu svedomiu iba táram.