Môj trápny život
Bum, bum a ešte raz bum. Žeby moje svedomie? Alebo snáď tlkot môjho srdca? Presvedčíme sa a pokúsime sa rozlepiť očičká. Otvorím ich a čo nevidím? Nie žeby som ja bola nejaká nádherná, impozantná a famózna, no tí pripečenci... Krása nášho sveta na mňa čumí... Krása, áno, och, tá krása. Nič nie je zaujímavejšie ako sa pozerať na päť párov očí, ktoré vás sledujú akoby ste boli z desiateho storočia a oni sú nejakí nádejní budúci dejepisci.
"Okamžite... von z mojej.. izby!" Zvresknem na totálne vysmiatych kamarátov môjho osemnásťročného brata. Čo som kedy urobila, že musím znášať tieto opice? Aspoň keby mali v sebe kúsok rešpektu a snažili sa zachovať súkromie... no oni nie! Veď čo by sme sa nešli pozrieť na moju spiacu maličkosť? Hlavne keď je rozstrapatená, nenamaľovaná a v pyžame s Mickey Mousom... sexy pohľad, naozaj. Týchto päť zdegenerovaných jogurtov na čele s mojim bratom ma prinútilo vstať. Takže, šup, šup, umyť, prezliecť, učesať, namaľovať a blabla. Rozklepané kolená sú mojou obrovskou oporou pri vstávaní z vyležanej teplej postieľky. Zhodím zo seba toho Mousa, aby som sa nemusela pýšiť tým, že aj v svojich 15 rokoch nosím čosi, čo je podobné Hanne Montane či Justinovi Bieberovi a idem polonahá do kúpeľne. Nič nezvyčajné... obzriem sa do zrkadla a začínam s úpravami. Najprv sa však rozhodnem osprchovať. Vlasy potlačím hore a pomaly si vyzliekam spodnú bielizeň, keď v tom sa obzriem na vaňu a tam sa usmieva pripečený jogurt. Hneď sa schovám za záves pri dverách a začnem po ňom nahnevane zjapať.
"Padaj z tadiaľ! Toto je moja ... to je jedno, padaj!" Nakoniec sa ten nemý pako konečne rozhodne zdvihnúť svoj zadoček a vyjsť von. Nahnevaná pokračujem v tom, čo som začala. Toto snáď nie je možné! Súkromie nadovšetko.
***
Školička škola, mám ťa ja už dosti, vždy mi robíš na zlosti. Prečo musím? Nechcem tu sedieť, no nič sa nedá robiť. Musím, lebo je to moja žiacka hnusná povinnosť. Avšak dlhšie tento učiteľkin namáhavý a vyčerpávajúci monológ neznesiem.
"Pani profesorka, mohla by som ísť vyprázd... mohla by som ísť na toaletu?" Ešteže mi moje čosi vo vnútri vnuklo nápad s názvom toalety, keďže pôvodná verzia by ma asi neospravedlnila a nemohla by som ísť spraviť čo treba. Vošla som do dievčenských záchodov, no tie boli bohužiaľ obsadené a po ceste som si zmyslela, že mi naozaj treba cikať. Čo by som nešla na chlapčenské, nie? Zamierim si to ako tajný agent k vedľajším záchodom. Dosť rýchlo si sadnem a robím, čo robiť mám. Z vedľajšej kabínky sa však ozve hlas.
"Ahoj, ako sa máš?" Začudovane čumím na stenu, od ktorej ide zvuk a neviem, či mám odpovedať, keďže by som tu vlastne ani nemala byť. Ale moje ústa idú samé a odpovedajú za mňa.
"Zdravím, ujde to." Zahryzla som si do pery. Netuším, prečo to robím. Síce by som nemala z toho, že je tu nič, len je to také... proti estetičnu :D.
"Čo robíš?" Nasledovala ďalšia otázka, na ktorú som však veľmi rýchlo, no zároveň i neisto odpovedala:
"Mám taký pocit, že to, čo aj ty." V duchu som sa zasmiala. Toto musí byť určite nejaký psychopat, ktorý spovedá ľudí na chlapčenskom záchode v mojej škole. Ktovie, kto to je. Možno ho aj poznám a ak áno, pri pohľade naňho asi očerveniem. Toto je fakt vtipné. Rozhovor a la záchod.
"Mám prísť k tebe?" Toto ma dostalo. Bola som úplne bez slov, asi prvý krát v priebehu pol roka. Čo mu mám na to odpovedať? Aby som bola slušná? Alebo čosi také...
"Ehm, nemyslím si, že by to bol dobrý nápad. Predsa len..." Odmlčala som sa a počúvala ďalej, čo si ten psychoš vymyslí znova.
"Počúvaj miláčik, zavolám ti potom, keďže vedľa sedí nejaká krava, ktorá je na pánskom WC a odpovedá mi na tvoje otázky." To už som nezvládla a s výbuchom smiechu som si to namierila do šatní.
"Čo som komu urobila?" Smiala som sa ako šialená.
"To ma mohlo napadnúť, že na záchode sa nik nebude rozprávať so mnou..." Keď som sa však otočila, videla som toho chlapca, ktorý bol so mnou na záchode, keďže mobil držal v ruke a mal asi v pláne volať v šatni.
"Aj teraz mi budeš odpovedať na otázky?" Poznamenal a prekrútil očami.