Keď som sa narodila, otec zasial semienko stromu do záhrady. Vždy sa rád zabával v záhrade. S mamou boli ako vymenení. Mama chodila do roboty a otec pracoval doma. Staral sa o mňa a o moju sestru, varil, pral, chystal nás do školy, žehlil prádlo... no úplne naopak ako by to malo v normálnej rodine byť. Otca som si predstavovala ako zašpineného od benzínu s kľúčom v ruke, ležiac pod autom. No náš ocko bol úplne iný. Tak teda späť do záhrady. Zasial semienko jablone a pravidelne ho polieval. Ako som rástla, rástol so mnou aj môj strom. Zo začiatku, keď som mala len rok nebola ako teraz mohutnou a zdravou jabloňou, ale malý zelený pahýľ trčiaci zo zeme a ani náhodou tam nebol náznak kôry. Ako som rástla, začala chodiť, hovoriť a prejavovať svoje city, na mojej jabloni rástla kôra, zväčšovala svoj objem a vyháňala nové listy a kvitla do nádherných rúžových kvietkov. Na jar bola vždy najkrajšia. Keď už jabloň mala dosť veľa konárov a aspoň tie prvé boli dosť hrubé na to, aby som na nich mohla sedávať, trávila som na jabloni veľa času. Vždy som sa snažila odohnať včely a osi od môjho jablka, ktoré som každý deň v lete jedla, pretože som mala veľa štípancov. No nevadilo mi to. Sedávala som na svojej jabloni, čítala knihy, plakala keď mi bolo smutno, vždy som sa pozerala na záhradu z vrchu. Dokonca som si nafúkla bazén a dala pod strom, ale šmýkačku som nechala driemať v garáži. Vyliezala som na svoju jabloň a z nej som skákala do bazéna. Voda špliechala okolo. Aj s kamarátkami sme sa hrávali okolo alebo na mojej jabloni. Mala som ju tak rada, že sa rodičia čudovali, že som jej nedala meno. Keď som mala štrnásť rokov, otec mi priviazal o najpevnejší konár jablone hojdačku. Síce som už bola dosť veľká, ale hojdačku na svojej jabloni som chcela. Bola vytvorená z pneumatiky a lana. Presedela som na nej hodiny každý deň. Učila som sa na nej, rozprávala sa s kamarátkami, proste svoju jabloň som milovala. Dokonca keď som mala pätnásť rokov, rozhodla som sa vytvoriť jabloni tetovanie. Bol to šialený nápad, ale dotiahla som ho do konca. Do misky som si nabrala čistú vodu, zobrala som si handričku a nožík na vyrezávanie. Vybrala som si konár, na ktorý som neskôr vyrezala ružu. Sem tam som ju obtiahla nožíkom. Ruža sa mi veľmi páčila. Po niekoľkých rokoch, keď zo mňa už nebolo malé dievčatko a dokončila som strednú školu, prišiel čas rozlúčiť sa s rodičmi a s mojou milovanou ružou. Posledný krát som objala matku a pozdravila otca. Odišla som za prácou do Rumunska. Každé dva mesiace som ich pravidelne navštevovala a sedávala na jabloni. V tej jabloni sa odzrkadľovalo moje detstvo. Pri nej sa mi vybavili spomienky, dobré, ale aj tie zlé. Doma v Rumunsku mi zazvonil telefón. Zdvihla som ho a dozvedela som sa o svojich rodičoch."Včera? Prečo mi voláš až dnes?!!!" nakričala som na tetu Pisy. Začala som plakať. Nemohla som uveriť že moji rodičia sa zabili pri autonehode. Sadla som na prvé lietadlo do Houstonu a odletela. Nasledujúci deň sme rodičov pochovali. Po pohrebe som sa rozhodla že dom, ktorý mi zanechali, nenechám schátrať. Na toto rozhodnutie som prišla na svojej jabloni. Sedela som na hojdačke a rozmýšľala čo urobím. Napísala som list Marie, mojej priateľke. Keď mi doniesla zvyšné veci, zabývali sme sa v dome mojich rodičov. Postupom času, keď bolesť zo straty rodičov trochu opadla, začala som svoje srdce otvárať. Našla som si priateľa a spolu sme sedávali na lavičke pod mojou jabloňou. Dokonca som sa aj vydala pod svojou jabloňou. Bolo to v jari, keď bola jabloň nádherná. Pod jabloňou som strávila všetok čas, spomínajúc na svojich rodičov .O dva roky sa mi narodila dcéra a tak sme začali rekonštruovať dom. No rozhodnutá som bola, že aj jej zasejem jabloň. Ako roky plynuli, starla som, moja dcéra rástla po boku svojej jablone, ako kedysi ja. Bola som spokojná, v kruhu najbližších. Mojej jabloni sa dobre darí až dodnes. Takisto ako našej rodine v láske pre jablone.