"Um..."
Rozmýšľala som ako som len mohla, ale aj tak ma nič
nenapadalo. Aký druh trola by toto vedel? A ešte k tomu ma
znervózňoval ten pohľad Phonilliasa Greandiho. Každá osoba na škole tento pohľad veľmi dobre poznala. Greand sa takto pozeral na každého, kto nevedel odpoveď na jeho zbytočnú a neuveriteľne ťažkú otázku. "Klasika! Slečna Lembortová znova nevie odpoveď. Veď je to také prosté! Vie niekto odpovedať?"
Znudene sa poobzeral po triede ako úplný vygumovaný pako a ani si nevšimol ruku Hidea McLoriena, ktorú som nikdy nevidela položenú na lavici. Hneď, keď sa nejaký profesor niečo opýtal, vyštartovala ako tá najrýchlejšia víla v celej Lithanii.
"No keď tak veľmi chcete, pán McLorien, spusťte!"
Povedal a mávol rukou. Hide aj spustil. Hovoril tak neskutočne rýchlo, že som to všetko ani nestíhala registrovať. Aj tak, načo mi to bude v živote? Hide hovoril až do konca hodiny a ja som radšej hneď vypadla z triedy. Rýchlim krokom som trielila po chodbách Liebstonu, až kým som nedošla k východu. Konečne čerstvý vzduch! Zrazu do mňa niekto vrazil.
"Hej! Dávaj pozor kde ideš!"
Vykríkla som automaticky.
"Čo ti je?"
Spýtal sa ma známy hlas. Bola to moja najlepšia kamarátka Cindia. Jej plavé vlasy sa jej na slnku krásne leskli.
"Aha... Som nevedela že si to ty!"
Povedala som a zaškerila som sa na ňu.
"Nechceš ísť dnes ku mne?"
Spýtala som sa jej, lebo u mňa už dávno nebola a aj tak som dnes nemala nič extra na pláne. Dúfala som, že bude súhlasiť, pretože už som aj mala vymyslené čo budeme robiť.
"Jasné!"
Odpovedala pohotovo. Bola som taká šťastná až som si musela podskočiť . Vyšli sme spoza oplotenia nádvoria školy a hneď sme sa ocitli na elfskej čistinke. Elfovia boli naozaj veľmi milí aj svoje príbytky si udržiavali v miere a každý bol u nich vítaný. Každá rasa mala v Lithanii vymedzené svoje miesto. Posledné dva miesta na konci Lithaniiského chodníka patrili démonom a upírom. Ale niektorí démoni (hlavne chlapci) boli veľmi zdvorilí. Najviac v celej Lithanii som neznášala harpye. Také krásne, inteligentné a prefíkané.
"Hej Lai..."
Z tuhého rozmýšľania ma vyrušil Cindin hlas.
"Kde ideš, veď tu bývaš!"
Povedala mi a ukázala na moju Vílovsku vilu.
"Ah jasné..."
Buchla som si rukou do čela a otočila som sa smerom k môjmu domu. My víly máme hneď domy za elfami. Vošli sme dnu cez novo namaľované dvere až do predsiene, kde som na skrini uvidela prilepený akýsi lístok.
"Čo je to?"
Spýtala sa ma Cindi.
"Ja neviem ukáž!"
Mykla som plecom a vytrhla jej ten papierik z ruky.
"Lainathiel si dievča mojich snov si krásna ako perla či diamant a milá ako kvety , ktoré nosíš v čelenke. Tvoja druhá polovička ...."
Prečítala som si lístok a v tom okamžiku sa mi moje srdce rozbúchalo a zvýšil tlak.
"Kto ti píše?"
Hneď začala Cindi vyzvedať. Podala som jej papierik a keď si ho prečítala zvrieskla:
"Ježiši to je romantické."
Len som kývla hlavou a hodila som sa od rozpakov do môjho kresla .
"Fúha naša Lai má ctiteľa."
Začala sa Cindi do mňa navážať.
"Ale možno sa len niekto pomýlil..."
Snažila som sa to ututlať nechcela som to teraz rozoberať.
"Pomýlil?"
Cindi zdvihla obočie a sadla si vedľa mňa do kresla. Neskôr sme si to namierili do mojej izby a sadli sme si na zem.
"Kto vie kto to bol?"
Zamýšľala sa Cindi akoby ten list patril jej.
"Nechaj to už tak!"
Povedala som jej a ona hneď zmĺkla. Chvíľku sme sa na seba pozerali len tak bez slov no napokon zo Cindi vyšlo:
"Zahrajme si scrabble!"
To bola jej obľúbená hra. Stále ma v nej porazila, no povolila som a tak som vytiahla zaprášenú krabicu zo skrine.