Dnes mám akýsi čudný deň. Niečo ma núti tento list napísať, aj keď viem, že ti ho nikdy nepošlem. Nie som blázon. No svoje myšlienky a pocity položím aspoň na papier. Možno raz, keď budem mať tridsať ti tento list aj pošlem, ale pravdepodobnosť je veľmi malá.
Spomínam si na našu poslednú hádku. Vraj som lenivá. A prečo si neupracem izbu? Však som predsa dievča, tak moja izba vyzerať nemôže. „No a čo,“ znela moja odpoveď. Však všetko má svoj čas. A neporiadok nie je zajac, neutečie. A okrem toho som chcela ísť von s kamarátkami.
Keď som však dneska ráno nevedela nájsť peňaženku a kľúče, nakoniec som ti dala aj v duchu za pravdu. Ten neporiadok bol naozaj katastrofálny. Tak som sa zamotala, kým som to hľadala, že som nestihla autobus. Do školy som potom meškala pätnásť minúť. A čo čert nechcel (možno aj chcel) prvú hodinu sme mali s naším odporným matikárom. Každý, kto príde neskoro musí za trest vypočítať jeden z jeho extra ťažkých príkladov. A ja som sa samozrejme neučila. Síce si mi to hovorila, ale no... Tak som sa posadila s peknou guľou. Čiže veľmi potešujúce. Samozrejme ti ju radšej neukážem. Iba by to viedlo k ďalšej hádke na tému „Moje známky“. Bolo by to jasné znamenie a pokyn pre tvoju, mnou nenávidenú vetu: „Tak predsa som mala pravdu, vidíš.“ A ktoré sedemnásťročné dievča chce, aby mala jeho matka pravdu? Alebo lepšie povedané, ktoré sedemnásťročné dievča si samo pred sebou, alebo nedajbože pred vlastnou matkou prizná, že mala pravdu. Veď by sa to rovnalo existenčnej samovražde. Som proste alergická na tvoje rady. Či už ich pokladám za dobré alebo zlé. Z trucu mám chuť neposlúchnuť. Urobiť presne opačne ako ty chceš. Koľko krát som na to už doplatila. Ale ja som jednoducho nepoučiteľná. Chcem všetko robiť podľa seba. Všetko čo mi hovoríš a sama to aj dobre vieš ide obyčajne Jedným uchom dnu a druhým von. Nechápem, prečo sa potom o to neustále snažíš a „obťažuješ“ ma svojimi rečami? Koľko krát si v duchu na to hovorím „bla bla bla bla“. Odpoveď na svoju vlastnú otázku poznám. Pretože si moja mama. Pretože ma ľúbiš a chceš mi len dobre. Ale ja som fakt alergická na tie tvoje rady. Dobre, ja viem, že nechceš aby som urobila tvoje chyby. Ale nejaké chyby, niektoré veci si proste musím vyskúšať sama a popáliť sa. Na niečo tvoje dobre mierené rady sú márne.
Chcem roztvoriť krídla, vzlietnuť a vyskúšať ako chutí sloboda, ako chutí voľný let. Ja viem bojíš sa, že ma stratíš, že sa dám na zlé chodníčky. Ale musíš mi veriť... Dala si mi to najlepšie do života, čo si mi mohla dať. Dala si mi lásku, dala si mi život a dobrú výchovu. Vychovala si zo mňa dobrého človeka. Ver mi. Ver svojej výchove. Pokúsim sa ťa nesklamať...
S pozdravom tvoja vždy milujúca dcéra
PS: Ak sa ti tento list dostane niekedy do ruky, chcem aby si vedela, že si veľakrát mala pravdu a trochu ma mrzí, že som ti ju nikdy nepriznala a ani nepriznám. To vieš, si mama. Tej sa nehovorí, že mala pravdu...