Krv démona a krv elfa
Voda. Presnejšie dážď. Bez najmenšieho zaváhania stekal mojou tvárou, ktorú som mala nasmerovanú k nebu. Stála som uprostred lúky. Mala som pocit, že moja duša je na odchode ako leto. Len pred malou chvíľkou som sa dozvedela, že zlo, ktoré obchádzalo po okolí najmenej tri roky, pohltilo aj môjho najlepšieho priateľa. A mňa ako členky elitnej jednotky, pracujúcej pod menom „strieborná ľalia“, čakal boj proti nemu... Ostávalo mi len dúfať, že sa tak skoro naše cesty neskrížia. Neviem ako by som zareagovala. Čo ak by som ho nedokázala chytiť? Čo ak by som ho musela zabiť? Alebo ešte horšie...čo keby on zabil mňa? Hlavou sa mi metali rôzne verzie. No každá bola len horšia a horšia... Prestala som radšej nad tým uvažovať, veď sa to ešte nestalo...a možno ani nestane. Avšak nikto z nás si osud nevyberá, ani nevie, čo si naňho prichystal. Ostávala mi len silná nádej, že aspoň ku mne bude osud milosrdný... Organizácia, ktorej členkou som bola, vznikla pred viac ako 3000 rokmi na ochranu elfských miest pred zlom. Pôvodne som sem nechcela vstúpiť, ale priateľ ma prehovoril. Presne ten priateľ, ktorý už nevidel v tomto boji zmysel a prešiel na stranu temna. Niet divu, že to vzdal. Väčšina by to najradšej vzdala, no nikto nechce, aby naša zem padla do rúk démonov. Možno by všetko bolo inak, keby sa nám ostatné rasy neotočili chrbtom. Vraj táto vojna nie je ich problém. Chápem, že nikto z nich nechce vystaviť ľud nebezpečenstvu, ale pochybujem o tom, že démoni sa zastavia len pri ríši elfov. Jediné na čo táto vojna bola dobrá bolo, že zjednotila všetky kmene elfov. Predstavitelia kmeňov zistili, že v jednote je sila. Sila, ktorá sa pomaly vytráca s pribúdaním mŕtvych. Bohužiaľ aj my sme už museli prijať a uvedomiť si vlastnú smrteľnosť. Dokonca aj ja som si musela uvedomiť, že aj takých bytostí ako sú elfovia sa smrť dotýka. Doteraz sme svetom chodili ako nesmrteľné tiene, vyvyšovali sme sa nad všetkými a neuvedomovali si, že v podstate, sme rovnakí. To nám ukázala až táto vojna. Naše mestá začali chradnúť, pretože sme opustili život. Stali sme sa nástrojom a obeťami smrti. A tým sa naše kúzla stali tmavými a vyžaruje z nich tma a beznádej. Teraz stojím uprostred môjho rodného mesta – Térius. Kedysi bolo plné kvetov, radosti a života. Dnes je tu všetko mŕtve. Kvety stratili farbu, radosť sa premenila na beznádej a život na smrť. Elfovia, čo tu kedysi žili, pomreli alebo sa presunuli hlbšie do lesa, aby oddialili svoj koniec. Ja sem chodím pravidelne každý rok, aby som videla pomalý koniec našej civilizácie, ak nás nezachráni nejaký zázrak. No tentoraz som tu aj kvôli zázraku. Podľa starej legendy existuje zrkadlo, ktoré dokáže zahnať akúkoľvek formu zla, preto som sa rozhodla pozrieť sa opäť na legendu. Pamätám si, že o tej legende sa písalo v starých zvitkoch, ktoré boli, a stále sú v knižnici mesta Térius. Prestala som pozerať do neba a ponáhľala som sa ku knižnici. Vedela som, že démoni tu budú, čo nevidieť. Nemala som veľa času, no nemohla som si odpustiť spomínanie na staré časy našej najväčšej slávy. Napriek tomu, že som bežala cez kaluže vody, nebolo počuť čvachtanie pod mojimi nohami. Neviem ako je to možné. Nikdy predtým sa mi to nestalo. No nemala som chuť ani čas nad tým uvažovať. Dobehla som k bránam knižnice. Dvere boli rozbité. Prvé mi napadlo, že som prišla neskoro. Ale to nebolo možné, veď som pred démonmi mala náskok pol dňa. Opatrne som vošla do vnútra. Všetko bolo na svojom mieste a všade bolo hrôzostrašné ticho. Staré zvitky s legendou boli v severnej veži. Nestrácala som čas a utekala schodami hore. Ale keď som vyšla úplne na vrchol veže, zarazilo ma, že z miestnosti vychádza svetlo. Opatrne som k dverám natiahla ruku a otvorila ich. Uprostred miestnosti bol stolík a na ňom boli zvitky a pri nich horela sviečka, ktorá osvetľovala miestnosť. Vošla som dnu a poobzerala sa. Nikoho som nevidela. Podišla som k zvitkom a začala som si ich ukladať do vreciek plášťa. Vtedy som začula zvuky. Démoni dorazili do knižnice, skôr než som očakávala. Pomyslela som si, že som v pasci, pretože z veže viedla iba jedna cesta. Neostávalo mi nič iné len sa pripraviť na boj. Napla som luk a čakala čo sa udeje. Boli čoraz bližšie, keď zrazu sa zavreli dvere, ktoré som nechala otvorené a za nimi stál chlap. Očividne išlo o démona. Vystrelila som z luku, no on sa šípu vyhol a zrazu stál predo mnou. Očakávala som, že ma na mieste zabije. No on urobil pár krokov dozadu a otvoril dvere. Nespúšťal zo mňa oči, nahol hlavu a zakričal. „Generál Draschcus, už tu boli! Zvitky zmizli, nestrácajte čas v knižnici!“ Kroky sa začali vzďaľovať. Démon sa na mňa uprene pozrel. „Čierne vlasy a hadie oči. Musíš byť Ewrai. Je milé vidieť ťa naživo.“
„Kto si?“
„Musím ísť.“
„Odpovedz mi!!!“
„Váž si, že som ťa zachránil.“
„Nebudem. A vedz, že keď sa stretneme zabijem ťa.“ Posledný krát sa na mňa pozrel a rozplynul sa. No predtým mi niečo povedal. Na tie slová nikdy nezabudnem.
„ Krv démona, krv elfa...ktorá z nich viac poškvrní kvet sakury? Nabudúce, keď sa stretneme chcem poznať odpoveď, ak ju nájdeš pochopíš. Sayonara“
S hlavou plnou otázok som sa pobrala z veže. Otázky typu: ´Prečo ma nechal na žive?´ alebo, ´Čo znamená to jeho krv démona, krv elfa, ktorá z nich viac poškvrní kvet sakury´... mi nedali pokoja. Vracala som sa ku nim znova a znova.
„Musím nájsť odpovede...“ šepkala som si cestou lesom stále dookola, až som prestala vnímať svet okolo seba. Išla som len rovno a rovno. Nikoho nenímajúc. Zo zasnenia a fantazírovania, čo mi tým všetkým chcel ten démon povedať, ma dostal až uši drásajúci výkrik. Striasla som sa a obzrela. V mojej blízkosti nikto nebol. Okolo mňa neboli žiadne známky života. Ani len zvieratá v korunách stromov. Zastala som. Rozhliadla som sa dookola a započúvala som sa. V dialke bolo počuť kroky. Mala som na výber. Buď sa postavím neznámym, alebo utečiem. A ja nikdy neutekám. Otočila som sa tvárou smerom k zdroju krokov. Predo mnou sa začali objavovať dve postavy. Jedna bola vysoká, okolo dvoch metrov. Tá druhá bola asi o pätnásť centimetrov nižšia. Podľa tvaru postáv som identifikovala dvoch mužov. Na démonov nevyzerali. A elfovia to tiež neboli. No na otázky som nemala čas. Zaťala som päste a čiastočne som sklonila hlavu k zemi, oči nespúšťajúc z neznámych. Ich rozhovor ma však zaujal viac, ako som si mohla myslieť.
„... nie marhule, ale sakury. Tej čerešne. Jej kvety kvitnú len v určitej dobe, a tá má nadísť čochvíľu.“
„Nehovor... v tom prípade by sme ich mali nájsť...“
Ich stíchnutie ma zaujalo. Zastali asi dva metre predo mnou a ja som na sebe cítila ich pohľady.
Začala som uvažovať, či som spravila dobre, že som ich sledovala. Aj keď som mala pocit stuhnutia, pomaly som sa otáčala. No ako náhle som sa otočila, jeden z mužov bol za mnou. Nevedela som , čo mám robiť, ani som mu nevedela priradiť rasu. Boj úplne bledý s modrofialovými očami, dlhými blond vlasmi s určitými znakmi elfa, no bola som si úplne istá, že o elfa nejde.
„Almarus, kto to je?“
„Niekto, kto nám pomože nájsť storočnú sakuru, ktorú hľadáme.“
Nechápala som ako by som im mohla pomocť a ani som veľmi nemala záujem, keďže to boli pre mňa úplne neznámi tvorovia.
„Prečo by som vám mala pomáhať?“ Almarus sa mi zadíval do očí, položil ruky na moje ramená, pousmial sa a odpovedal mi.
„Pretože s nami budeš v bezpečí. Potrebuješ nejakých spojencov a kto by mohol byť lepší spojenec ako tvorovia žijúci na okrajoch spoločnosti. A okrem toho Ewrai, niekto nás za tebou poslal, nech ťa privedieme k sakure, ktorej lokáciu poznáš len ty sama. Bohužiaľ veľa času nemáme, sakury začnú kvitnúť o mesiac. Konkrétne tá, ktorú hľadáme, kvitne len raz za sto rokov a my potrebujeme jej kvety. Ak to nestihneme, budeme musieť čakať ďalších sto rokov. Samozrejme pre nás dvoch je to nič, ale tu pre Clétilla, to je problém.“ Bola som ešte viac mimo, než predtým a miesto odpovedí som mala viac otázok. No v hlave som momentálne mala jednu, ktorá prehlušovala ostatné.
„Tvorovia žijúci na okrajoch spoločnosti? Kto ste?“ Clétilla mávol rukou a odchádzal, no Almarus mi zas odpovedal.
„Neber si to zle Clétilla rozpráva len so mnou. Aby som ti odpovedal, sme miešanci. Ja som na pol elf na pol vampír a Clétilla je z časti človek a z časti padlý anjel. No mali by sme vyraziť. Až po vás slečna.“ Ani neviem prečo, ale rozhodla som sa, že pôjdem s nimi. Nevedela som ani kam ideme, ale vraj len ja poznám cestu.
Celú dobu, čo sme kráčali po lese, teda čo ma nasledovali a ja som išla kade ma nohy viedli, som mala nepríjemný pocit. Akoby nás niekto, alebo niečo sledovalo. Nebola som si istá, či to nemám náhodou kvôli nim, lebo až doteraz som zvykla chodievať sama. Dosť často som sa obzerala, a už mi to aj prišlo dosť divné. No asi po pol hodine som sprudka zastala a otočila sa na nich. Pozrela som im do očí. Clétilla sa zatváril dosť pobúrene, no Almarus mu len naznačil rukou, aby sa nehýbal a prikývol mi. Neveriacky som naň pozerala, keď spod plášťa vybral dve dýky a zastal do obranného postoja. Clétilla pochopil. Nemal síce také vyvinuté zmysly, ako ja, alebo Almarus, ale chápal veci okamžite.
„Choď napred. My za tebou hneď prídeme. Nepýtaj sa, len choď!“ po takomto rozkaze, som si stala pred Almarusa s rukami v bok a naštvaným výrazom v tvári k tomu.
„Ako sa opovažuješ mi prikazovať, čo mám robiť?!“ oborila som sa na neho, no pri Clétillovom pohľade som sa rozhodla nechať to tak a ísť napred. Ako náhle som prešla len pár metrov dopredu, otočila som sa na začutie hroznej rany. ´Čo sa tam do pekla deje? A prečo vlastne mám ísť napred? Veď ak sú to démoni, nebude to taký ťažký boj. A k tomu... ak tam bude aj ten jeden,...´ moje myšlienky však boli prerušené výkrikom:
„Zmizni odtiaľto konečne!“
„Čo?“ nechápavo som hľadela na Clétilla, ktorý vyletel do vzduchu aj s Almarusom, ktorý len tak hrmel kliatby na útočníkov, ktorí na moje prekvapenie neboli démoni. Ale prečo by som mala utekať? Veď ja predsa z boja neutekám. No na zhodnotenie situácie som mala asi tak trištvrte minúty, kým si ma jeden z útočníkov všimol.
„Tááááááám sa ukrýýývajú zvitky!“ vykríkol a mne viac nebolo treba. Otočila som sa smerom, ktorým som mala pôvodne namierené, teda priamočiaro pred seba. Moja rýchlosť mi bola konečne na niečo užitočná. Bežala som pomedzi stromy, šikovne sa uhýbajúc vetvám, ktoré udierali mojich prenasledovateľov. Pred sebou som konečne zbadala tých dvoch. Sedeli na stromoch oproti sebe a v rukách zvierali nejakú sieť. Nepýtala som sa. Len som prebehla pomedzi stromy a obratom som sa chytila najbližšej vetvy, na ktorú som dočiahla, vyskočila som na ňu a uprela som svoj pohľad na tých dvoch. Obaja pozorne sledovali blížiace sa postavy a keď už boli dva metre od stromov, začali niečo vravieť. Nejakú spletitú, dlhú a neidentifikovateľnú vetu, pri ktorej sieť v ich rukách čím ďalej, tým väčšmi žiarila. Žiara odhalila sieť po mnohých stromoch za nami, čo ma nevyvádzalo z údivu. Keď sa posledný z útočníkov dostal pod sieť, hodili ju na nich a všetci, čo boli na zemi, jednoducho k nej padli. Bez nejakého impulzu, len všetci popadali ako hrušky zo stromu.
„Čo to malo znamenať?“ opýtala som sa ich, čakajúc vysvetlenie, ktoré sa mi však nedostalo. Namiesto neho prišli ich zarazené tváre.
„To by sme sa mali pýtať my,“ začal svoju reč Almarus, no ten nestihol dopovedať, pretože som ho prerušila.
„Ako to myslíš, že by ste sa to mali pýtať vy. Ja som tu obeť. To vy ste sa prilepili na mňa, nie ja na vás. Ja naozaj nepotrebujem hľadať nejakú sakuru a neviem prečo by som ju mala hladať. Mám dôležitejšie povinnosti. Títo išli po zvi...“ zasekla som sa. Skoro som prezradila, že mám zvitky, po ktorých pátrajú démoni. ale prečo o nich vedeli tie osoby? Konečne som sa pozrela útočníkom do tvárí. Boli to trpaslíci. Trpaslíci, s ktorými boli elfovia za dobre. Teda po dobu, kým neprišlo na lámanie chleba.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.