31,32,33,34, hľadím na sekundovú ručičku kuchynských hodín. 40,41,42,43, je trištvrte na jedenásť- večer. Práve sa skončil v televízii nejaký stupídny oblbovák, aby sa mohla začať ešte stupídnejšia debata o tom, ako slovenská politika môže pomôcť Haiti. Ako keby sme my mali prachy. Ako hovorím, je trištvrte na jedenásť, sedím v kuchyni, natieram si chlieb super zdravým margarínom s obsahom celej škály vitamínov. Vytiahnem z chladničky kolieska salámy, ktoré mi nakrájala unavená predavačka za pultom mäsiarstva, a ukladám ich na chlieb. Je mi trošku do smiechu. Ešte pred dvoma mesiacmi som úzkostlivo sledovala hodiny, len aby posledné jedlo nebolo po piatej. Teraz som spokojnejšia, aj keď s dvoma kilami späť, no spokojnejšia. Niečo drnčí. Vyľakane sa obzerám okolo seba. Aha, to na stole v obývačke zazvonil môj mobil. Položím chlieb na tácku a kráčam pomaly, celkom bezstarostne k telefónu. Na myseľ mi prišli všetci manažéri, riaditelia, ale aj obyčajný ľudia, ktorí sa stali otrokmi novej technickej vymoženosť. Len či ide naozaj o vymoženosť. Á... SMS- ka. Čítam.
:O: :O: :O: :O: toto sú štyri šťastné lienky. Pošli ich štyrom ľuďom a čakajú ťa roky plné radosti a šťastia.
Nie som poverčivá. Na takéto vysávače kreditov neverím.
Chcete túto správu vymazať? Áno- Nie.
Chvíľu rozmýšľam a trpko sa usmejem. Hm... Keby šťastie nosili lienky zo SMS- iek, nesedela by som nezamestnaná v jednoizbovom byte, ale mala by som úžasnú prácu, krásny dvojpodlažný byt a zlatého retrievera. Keby som nemala nejaké úspory z au-pair pobytu v Anglicku, asi by som bývala ešte v mojej starej izbe v rodičovskom dome. Nie, radšej budem žiť z podpory, ako stratiť samostatnosť, o ktorej by som mohla pod ich strechou len snívať.
Áno.
Ráno som našla v schránke leták. Nezisková organizácia hľadá dobrovoľníkov na pomoc občanom v núdzi. Tak to by mal niekto pomôcť aj mne, nie? Hodím leták do mikroténovej tašky, aké dáva k nákupu miestny hypermarket, keď vidím, že niekto na mňa z diaľky kýva. Ach áno, moja sestra. Ako jej len pristane bucľaté bruško, ktoré sa dvíha novým životom. Skladá slnečné okuliare a zahľadí sa mi priamo do tváre.
„Ahoj, moja! Dlho som ťa nevidela, ale hneď som si všimla, že si akási sklesnutá.“
„Zato okolo teba priam tancuje šťastie, všetci to vidia. Tehotenstvo ti veľmi svedčí.“
„Zase to robíš!“
„Čo robím?“
„Snažíš sa odvrátiť pozornosť od seba, akoby si sa bála, že prídem na niečo, čo aj tak už tuším, lebo ti čítam smútok z očí, vieš?“
Aha, foto- služba robí prvo- objednávku za 2,90. Klasický formát, taký, čo sa zmestí do normálneho albumu. Už zasa. Uhýbam pohľadom, aby som potlačila svedomie a neuznala trpkú skutočnosť.
„No a čo. A čo ak máš pravdu?“
„Prečo sa u nás niekedy nezastavíš, nejako sa nezabavíš a izoluješ sa od ostatných? Tak dávno si nebola u nás na kávu. Peter by sa tiež potešil.“
„Viem, že obaja máte s čakaním dieťatka kopu starostí, nechcem vás zbytočne zamestnávať.“
„To vôbec nie je pravda. Myslíš si, že si nedokážem nájsť čas na svoju jedinú sestru? Mala by si sa nejako zamestnať, prestať sa konečne utápať v sebaľútosti, hocaká činnosť by ti prospela.“
„Vidíš to všetko jednoducho.“
„Nie, to len ty všetko komplikuješ.“
„Ja že komplikujem? Nie, som len realista.“
„Medzi realistom a pesimistom je rozdiel a ty všetko odmietneš bez akéhokoľvek uváženia. Podľa teba má svet len odtieň čiernej alebo sivej.“
Áno, viem to. Má pravdu. Ale mám priznať svoj neúspech? A to, ako túžim po bezstarostnom živote?
„Hm... lenže ja na horizonte nemám nič, čo by aspoň náznakom pripomínalo šťastie.“
„Ty ho nehľadáš. Ani sa o to nepokúšaš. Ak by si naozaj chcela, urobila by si niečo pre šťastie. Vieš čo, vidím, že si presvedčená nemennosťou vlastného života. Ale poznám ťa a som si istá, že budeš o našom rozhovore rozmýšľať, a ja len dúfam, že potom zmeníš názor. Ahoj a príď niekedy. Určite sa zastav, dobre?“
„Uvidím! Maj sa, sestrička!“