Julia a škriatok prianí
Poznanie a prvé prianie Júlia a jej rodičia sú veľmi bohatá rodina. Júlia má svojich rodičov veľmi rada, ale aj svoju kamarátku Annu. Sú neustále spolu, vždy niečo vymyslia. V jeden deň sa Júlia dozvedela, že sa sťahujú niekam inam, kde je krajšie prostredie. Rodičia jej nechceli povedať, kam idú a tak Júlia nedočkavo čakala na deň, kedy uvidí svoj nový domov. Keď prišiel deň D, triasla sa, ako keby ju mali čakať ťažké skúšky. Keď uvidela ich nový domov, zostala v šoku. "Je to nádherné," povedala rodičom a ďalej žasla. Bol to menší palác, ktorý bol nádherný. Vzadu, za ním sa nachádzala obrovská záhrada posiata miliónmi farebných kvetov. Keď vošli dnu, Júlia vydýchla. Aj vnútrajšok domu bol krásny! Po pár dňoch, keď už stihli všetko zorganizovať, presťahovať a dokonca aj poukladať a poupratovať, sa Júlia rozhodla, že sa pôjde pozrieť do pivnice. Pivnica bola úzka, ale bolo v nej dosť miesta na fľaše vína. Keď sa pobrehrabala v tom veľkom neporiadku plnom prachu, všimla si na poličke položenú jednu malú sošku. Zobrala ju do rúk a potom na ňu fúkla a prach, ktorý sa na soške usádzal už dosť dlhý čas sa rozletel do všetkých strán. "Hapčí!" Kýchla si z toho Júlia. Potom si sadla na obrovskú truhlicu, v ktorej boli len samé malé tajomstvá a zavrela oči. Cítim sa taká opustená! Pomyslela si a vzdychla si. "Keby si tak ty bola živá!" Zamrmlala si popod nos a pohladila sošku. Tá sa zrazu začala hýbať. "Čo- čo sa deje?" Spýtala sa Júlia samej seba. Okamžite sošku pustila a tá spadla na zem a začala sa nejako zväčšovať až sa dostala do svojej zjavne normálnej, ale zakrpatenej veľkosti. Júlia vyvalila oči. "K... kto si?" Opýtala sa Júlia celá zaskočená. Zjavenie sa uškrnulo a začalo svojím zvonivým hláskom rozprávať. "Ja som škriatok veselý, nikto si ma nemýli. Z čarovného sveta som, no ty si ma dostala von. Prekliaty som bol a stál som doteraz ako kôl. Teraz sa ti odvďačím - prianie jedno ti vyplním!" Júlia prudko vydýchla a omámene dodala. "Aha." Povedala, pretože jej nič iné nenapadlo. Škriatok sa usmial a Júlia napokon tiež. "Ehm...nooo..." Začala Júlia, aby zahnala to trápne ticho. "...nechceš si pozrieť moju izbu? Inak, ja som Júlia!" Povedala a podala škriatkovi ruku. "Teší ma, Júlia!" Povedal škriatok a dodal. "Ja som Priaňko." Predstavil sa a hlboko sa uklonil. Júlia sa uškrnula a vybrala sa smerom preč z pivnice. "Tak poď!" Povedala a zakývala Priaňkovi. "Idem!" Povedal Priaňko a nasledoval Júliu. Potichu sa vybrali hore po schodisku. Keď sa nepozorovane dostali do Júliinej izby, naraz si výdýchli. "Tak, toto je moja izba!" Povedala Júlia a pokrútila sa. Potom si sadla na posteľ. "Poď, sadni si!" Povedala Priaňkovi a ukázala rukou na miesto vedľa seba. "Pekná izba!" Pochválil izbu škriatok a sadol si na posteľ vedľa Júlie. "Tak..." Začala Júlia a usmiala sa. "...hovoril si, že mi splníš jedno prianie!" Vyjadrila sa a uškrnula sa. "No, áno!" Súhlasil škriatok a usmial sa nad Júliinou horlivosťou. "Tak, čo by si chcela?" Opýtal sa zaujato. "Ja, ja...chcela by som...počkaj, chvíľu, dobre?" Povedala. "Dobre." Súhlasil škriatok a čakal. Júlia chvíľu rozmýšľala a potom sa rozhodla. "Chcela by som vedieť lietať!" Povedala a usmiala sa. "Tvoje želanie sa splní hneď, ako zatvoríš oči a povieš hneď!" Vysvetlil škriatok a usmial sa. "Dobre!" Povedala Júlia a zatvorila oči. Tvárila sa vážne. "Hneď!" Vyslovila slovíčko, ktoré škriatok chcel počuť. Škriatok sa začal silno sústrediť a zrazu sa ocitli obidvaja nad domom. "Otvor oči!" Povedal škriatok Júlii. Spravila, ako jej prikázal a žasla! "Ach! To je krása!" Rozplývala sa Júlia a začala sa pohybovať vo vzduchu. Letela! "Ja viem lietať!" Skríkla a zvýskla. "Keď už nebudeš chcieť, tak povedz dosť!" Povedal škriatok a letel za Júliou. Po hodine lietania už boli asi niekde v Chorvátsku, z ktorého sa ale blížila nebezpečná búrka. "Och nie! Musíme sa vrátiť domov!" Povedala Júlia a otočila sa naspäť. No zrazu zistili, že sa na nich nevalí búrka, ale ničivé tornádo. "Rýchlo preč!" Vykríkla Júlia a letela, ako najrýchlejšie vedela, naspäť na Slovensko. No tornádo bolo zázrakom rýchlejšie a oboch ich stiahlo zo sebou. "Nie!" Kričala Júlia. "Povedz dosť!" Skríkol na ňu škriatok. "Doooosť!" Vykríkla Júlia a zrazu stratila vedomie. Zobudila sa po dlhom spánku a zistila, že je doma. Pretrela si oči, myslela si, že všetko sa jej len snívalo, no pred ňou stál Priaňko a tváril sa vážne. "Ach..." Povedala Júlia a usmiala sa. "To bolo teda niečo!" Povedal škriatok. "Ale, aj tak máš u mňa jedno prianie, pretože sa to prvé nevydarilo. Len si vyber všetko, okrem lietania!" Prosil ju Priaňko. "Dobre...porozmýšľam." Povedala Júlia a uškrnula sa. Čo by som si tak vybrala? Pomyslela si Júlia a usmiala sa. "Už viem čo!" Vyhlásila a pokračovala. "Želám si..."