Druhá šanca Otupene som stála na mieste a dívala sa na svojho...vraha? Neviem či to bol vrah, no určite sa ním stane. Výraz na jeho tvári to dosvedčoval. Vyzeral, akoby mi najradšej vytrhol srdce z hrude holými rukami, no ja som vedela, že ma zabije inak. Zabije ma kúzlom, ktoré nezanechá žiadne stopy. Vedela som, že zomriem spôsobom, pre muklov nevysvetliteľným. Hľadela som na jeho pery, keď sa pomaly otvorili a vyriekli to zaklínadlo. Celý život sa mi premietol pred očami. Zbadala som svoju sestru bežať ku rieke a dlhé plavé vlasy za ňou len leteli. Pozrela sa na mňa a zvonivo sa usmiala a už jej nebolo. Odišla, zasiahlo ju to isté zaklínadlo, ako o pár sekúnd...vlastne pár minút zasiahne aj mňa. Privrela som oči a snažila som sa vybaviť si tváre ľudí ktorých som milovala...vlastne ja ich ešte stále milujem a aj vždy milovať budem. Cez zatvorené viečka mi sa mi preliali slzy. Posledné stopy toho, že ešte žijem sú tie slzy. Snažila som sa ich zadržať, lebo som nechcela aby niekto zistil, že som zomrela s plačom. Možno by si myslel, že som prosila o odpustenie, aj keď ľudia ktorý ma poznajú určite veľmi dobre vedia, že ja by som nikdy nikoho o odpustenie neprosila, ani keby to bola moja posledná vec čo urobím. Vlastne tieto slzy sú posledné vec čo urobím. Rozpažila som ruky a nechala som zelený lúč svetla, aby sa do mňa pomaly vpíjal. Dokonca som sa aj usmiala. Zvonivo som sa usmiala a pred tým ako ma odhodilo do zaprášených políc s knihami som zbadala prekvapený pohľad môjho vraha. Som si takmer istá, že viem čo si myslel. Myslel si, že iba nenormálny ľudia sa smejú pred svojou smrťou. Iba psychicky narušený ľudia sa smejú, keď ich život pomaly zhasína ako sviečka. Pred tým ako ma zasiahlo zaklínadlo som zašepkala: „Odpúšťam ti.“ Počul to. Určite to počul a ja som vedela, že je správne aby som mu odpustila, aby som mu odpustila to, že mi zavraždil celú rodinu a nakoniec dostal aj mňa. Je správne ľuďom odpúšťať hriechy. Každý si zaslúži druhú šancu...