Divadlo (2. časť - Sen)
Započúvaná do jedinečnej melódii klasickej hudby som sedela pred zrkadlom a neprítomne som doň hľadela. Keď sa spoza dvier ozval nežný hlas mojej matky, pousmiala som sa.
"Vera, máš návštevu..."
Potichu som si vypočula jej tlmené slová, vzdychla som si a postavila som sa na rovné nohy. Vlasy som si prehodila cez plece a vyšla som zo svojej útulnej izby. Zvyčajným krokom som zišla dole schodiskom, prehodila som si cez seba koženú bundu a vyšla som na verandu, kde už na mňa čakal môj nečakaný hosť. Bol to Evan.
"Ahoj Vera."
Automaticky, keď ma zbadala, ma pozdravil a ja som mu len kývla hlavou. Netušila som, čo ho doviedlo k tomu, aby prišiel až ku mne domov. Potichu som preglgla a pozrela som sa mu do očí. Bola som si istá, že ak som robila nejakú chybu v hre, v ktorej účinkujem, určite by mi to povedal ešte dnes po skúške.
"Čo sa deje Evan?"
Toto bol asi jediný profesor s ktorým som si tykala. Myslím si, že pobláznil každú jednu študentku na škole, ktorú navštevujem. Samozrejme, keďže vyzeral ako Josh Hartnett, nič iné sa ani nedalo čakať. Evan bol dokonca jediným profesorom v zbore, ktorý mal pod dvadsaťpäť rokov. Určite by ste si povedali, že je to dokonalý partner pre dievča ako som ja, pretože som maturantka, ktorá vyzerá na viac rokov, než v skutočnosti má. No môj vzťah s ním by som nazvala len čisto pracovným, aj keď občas som mala zakázané myšlienky.
"Nič sa nedeje. Len som sa prišiel s tebou porozprávať."
Na malý moment sa odmlčal. Prešiel pár krokov ku schodisku a napokon sa naň spokojne usadil. Pozorne som ho sledovala.
"Všimol som si, aká si bola dnes na skúške nesústredená. Viem veľmi dobre, čo to spôsobilo a nechcem, aby si sa trápila."
Samozrejme... Celý on – psychológ. Všetkých chápe, všetkému rozumie a každému dokáže pomôcť. Lenže ja som teenagerka, ktorá nestojí o pomoc a chce si so všetkým poradiť sama. Preskočila som tie tri schody a postavila som sa pred neho. Pozrela som sa mu do očí a na pár sekúnd sa mi pretrhla niť myšlienok, v ktorých som dávala dokopy vhodnú reakciu.
"Pozri sa... Nestojím o žiadne rady a ani pomoc. Je to všetko v úplnom poriadku. Som v pohode a som si istá, že ani vystúpenie neskončí zle. Aspoň mojou zásluhou nie. Ale Dalton je podľa mňa na tom oveľa horšie, Evan. Mal by si sa ísť radšej porozprávať s našim klaunom."
Pohľad som zdvihla k nočnej oblohe, na ktorej sa začali objavovať hviezdy. Pousmiala som sa. Evan zatiaľ nič nevravel a tak som si to ticho vychutnávala, kým ma neprekvapila prekvapujúca myšlienka. V tom momente všetko do seba zapadlo. Opatrne som sa posadila k Evanovi a pozrela som sa ohúrene na schody, ktoré som mala pod nohami.
"Už si na to prišla?"
Spýtal sa ma potichu a ja som prikývla. Takže Dalton miluje Sonyu. Potichu som preglgla a jeho výstup z popoludnia mi dal konečne zmysel. Preto chcel, aby som o Josha bojovala. Rukou som si rýchlo prehrabla vlasy a napokon som len pokrútila hlavou. Bežné stredoškolské pletky. Z mojich úst sa nečakane vydral veselý smiech.
"Ani si nevieš predstaviť, aká si pekná, keď sa smeješ..."
Len čo sa mi do uší dostali Evanove slová, pousmiala som sa. Hocktorá baba by mi mohla túto chvíľku závidieť. Dokonca aj tú vetu, ktorou ma Evan dostatočne prekvapil.
"Zajtra v škole sa stretneme?"
Spýtala som sa ho, pričom mi do tváre padol prameň vlasov, ktorý mi Evan stihol dostatočne rýchlo zastrčiť za ucho. Začervenala som sa.
"Samozrejme... Máme skúšku."
Pousmial sa a napokon sa postavil na nohy. V tom momente som chcela aspoň raz vedieť čítať myšlienky. Chcela som vedieť, či mal pocit, že mi pomohol. Chcela som vedieť, čo sa mu preháňa hlavou a hlavne som chcela vedieť, prečo mi toľko lichotil. Vedela som však, že na tieto otázky dostanem odpovede až časom. Tiež som sa postavila a usmiala som sa.
"To aby som si zdriemla. Tá dnešná skúška ma dosť vyčerpala. Maj sa Evan..."
Nedala som mu šancu na to, aby sa mi mohol odzdraviť. Rýchlo som vošla do domu a zabuchla som za sebou dvere. Pred tým, ako som vyšla do izby, som sa zastavila v kuchyni, kde moja mama pripravovala otcovi a bratovi večeru.
"Ach Vera... nie si hladná?"
Spýtala sa ma s úsmevom a ja som len pokrútila hlavou. Hlad som v tom momente nepociťovala, preto som si len vzala mlieko a vybehla som do izby. Ako prvý mi do očí v izbe padol denník. Vzala som si ho do rúk a prelistovala som pár strán, až som sa dostala k čistej stránke. Spokojne som si ľahla na posteľ a začala som písať najdôležitejšie momenty z tohto dlhého dňa. Sem-tam som si odpila z mlieka a ďalej som písala. Po hodine som zaspala. V tú noc sa mi sníval sen s Evanom...
***
Prebudila som sa ako vždy. Deň bol slnečný a ja som vedela, čo ma s určitosťou čaká v škole. Bolo to vždy o tom istom a divadelný krúžok, ktorý som navštevovala, bol len oživením. Do školy som prišla päť minút po zvonení, čo mi dal matematikár najavo svojim päť minútovým kázaním o mojich neskorých príchodoch. Cestou do svojej lavice som len pokrútila hlavou a zamyslela som sa nad tým, ako je to možné, že si na to ešte nezvykol. Na matematiku totižto permanentne meškám. Jediným vykúpením bolo to, že som Josha so Sonyou nemala stále na dohľad. So Sonyou som nemala žiadne hodiny, keďže bola v nižšom ročníku a Josha som mala len na matematike a angličtine, čo nebolo bohviečo. Keď odzvonilo poslednej hodine, na chodbe ma zastavil Josh.
"Vera, prepáč mi. Sonya na mňa tlačila a ja som nevedel nikdy odolávať."
Jeho slovám som nepochopila a tak som sa len usmiala, aby som dala najavo, že je všetko v poriadku. Som predsa vyrovnaná osobnosť, ktorá nemá za potreby robiť si z takej maličkosti depresie.
"Prepáč, musím ísť. Snáď vám to dlho vydrží..."
Posledné slovo sa so mnou stratilo v dave študentov. Rýchlo som sa pomedzi nich preplietla, aby som nemeškala na krúžok. V tom mi do cesty vkročil Dalton. Medzi obočím sa mu spravila nepatrná vráska, keď na mňa zazrel.
"Nepozeraj sa tak na mňa. Keď si mal záujem o Sonyu, mal si o ňu bojovať a nie posielať do boja mňa."
Zavrčala som naňho. V tom momente sa otočil a vyrazil opačnou stranou. Paráda. Bez klauna nebude ani skúška... Rýchlo som rozrazila lietacie dvere, ktoré ma oddeľovali od divadla a vošla som malým priechodom do miestnosti. Evan sedel v prvom rade a pozeral sa na kulisy, ktoré sme vyrobili minulý týždeň. Potichu som prešla k nemu. Nemala som tušenia, ako sa mám k nemu správať, pretože keď som ho zbadala, v mysli sa mi objavil obsah môjho sna. Začervenala som sa, ale rýchlo som to zakryla vlasmi.
"Skúška nie je Vera."
Samozrejme. Mohla som rátať s jeho smutným hlasom vždy, keď sa skúška musí kvôli jednému človeku odložiť.
"Práve mi volal Dalton, že to nemá zmysel a že nemieni hrať v našej hre. Takže musíme odvolať predstavenie. Bez klauna sme stratení..."
Prekročila som jeho nohy a posadila som sa vedľa neho. Toto bola moja chyba. Ja som bola na vine tomu, že sa Dalton odmietol zúčastňovať. Vzdychla som si a zahľadela som sa na Evana. Všimla som si, že v sne som si ho nevybavila tak realisticky. Ale veď napokon sen nie je skutočnosť. V skutočnosti je totižto Evan oveľa krajší.
"Prepáč... to je asi moja vina."
Šepla som a zahľadela som sa na miesto, kde reflektor osvetľoval javisko. Na pravom líci som zacítila jemný dotyk rúk a tak som sa pozrela na Evana. Nemohla som uveriť, čo sa to so mnou cez noc stalo. Cítila som sa ako jedna z postáv v hre Sen svätojánskej noci, ktorá bola očarovaná, aby sa zahľadela do toho pravého. Ale Evan? To je vylúčené... Je predsa môj profesor, alebo skôr pedagóg.
"Neblázni."
Keď sa usmial, hneď sa mi dýchalo ľahšie. Ale v tom momente, ako sa ku mne naklonil, sa môj dych a aj tep zrýchlili.
"Viem, že toto čo teraz robím nie je správne, ale ja to tak proste cítim Vera."
Jeho dych ma ovanul a ja som privrela oči. Chápala som to a pravdu povediac dychtila som po tom, aby ma čo najskôr pobozkal. Keď sa jeho pery dotkli mojich, dych sa mi zastavil a ja som si vychutnávala chuť jeho pier, ktoré boli tak sladké. No nič pekné nemôže trvať večne a nás do reality vrátili tiché kroky, ktoré sa ozývali pri zadnom rade. Rýchlo sme sa od seba odtiahli. Ja som sa pozrela pred seba, pričom som pôsobila dosť nesústredene, a Evan sa pozrel cez plece, aby zistil kto nás vyrušil. Bol to Dalton.
"Evan? Kámo počuj, rozmyslel som si to a nenechám vás predsa v štichu."
Pozrela som sa na svojho spolužiaka a napokon som sa na neho usmiala. Opätoval mi úsmev a ja som si na Evanovej tvári všimla ešte väčšiu radosť. Dohodli sme si ďalšiu skúšku a keď som odchádzala, Evan mi vtisol do ruky malý kúsok papierika, na ktorom bola napísané: Dnes sa u teba zastavím. Čakaj ma okolo polnoci...