Otcovia sa na Vianoce obyčajne vo svojich želaniach uskromnia. Najprv treba darčeky deťom, potom milovanej manželke, potom stromček a tak ďalej.
Pred Vianocami reči vo všetkých domácnostiach sa krútia okolo darčekov.
„Otec, toho roku nám nič nedaruješ k sviatkom, ale kúpiš si nový oblek,“
Povedala raz večer pani Gardenrová svojmu manželovi, keď sa s ním ocitla sama v izbe.
„Včera sme sa o tom rozprávali s deťmi a všetci sme sa na tom zhodli.“
Otec prikývol:
„Dobre, chápem. Ale teraz mi povedz, čo si želáš pod stromček ty a deti.“
„Nič. Toho roku si ty kúpiš nový oblek.“
Otec si sadol k svojej manželke na pohovku.
„Moja milovaná dobrá starká.“ Povedal. „Ako si to predstavuješ? Ako dlho budeme mať ešte deti doma? Elizabeth má osemnásť rokov a Marril devätnásť. Koľko Vianoc ešte prežijú v rodičovskom dome? A to mám pred nimi stáť s prázdnymi rukami? A pre tebou tiež? To vôbec neprichádza do úvahy. Vianoce u nás boli vždy tým najkrajším sviatkom. A tak to bude aj tento rok. Tak von s vašimi želaniami! Čo si prajete?“
„Aby si si dal ušiť nový oblek, John.“
John Gardner potriasol hlavou:
„Môj starý, dobrý oblek mi ešte ľahko postačí rok -dva. A už nechcem počuť žiadne námietky. Tak Anna, čo si želáš?“
Matka hladila rukami obrus na stole. Vždy to robieva, keď je v rozpakoch.
„Mám jedno veľmi neskromné želanie, John.“
„Chcem ho počuť.“
„Rada by som dostala látku na kostým.“
„Látku na nový kostým?“
„Áno, jednofarebnú, tmavomodrú. Musí to byť čistá vlna, to sa potom dlho nosí. Má to byť zimný kostým.“
„Koľko metrov to má byť?“
„Zase som neskromná. John. Rada by som mala dve sukne. Často sa chodí iba v sukni a blúzke, potom je sukňa nanič a kabátik je ešte dobrý. Krajčírka mi povedala, že na to potrebujem tri a pol metra látky.“
Otec pohladil matku po vlasoch:
„Keď si bola mladšia, vždy si dbala na módu. Anna. Porozprávam sa o tom s Ježiškom. A čo si želajú deti?“
Matka ako mak zaváhala. Potom povedala:
„Marril by rád išiel cez vianočné prázdniny do hôr na lyžovačku.“
„Veľkolepé!“
„Ale ty to musíš financovať, John. Daruj mu, prosím ťa, k Vianociam sto eur v hotovosti. Tomu by sa najviac potešil.“
Otec sa usmial:
„Vždy sa rozpráva iba o ošklbanej vianočnej husi. O ošklbanom vianočnom otcovi sa nikdy nehovorí...“
Vstal: „Na to si pripijeme, starká!“
Vybral zo skrine sladký likér a nalial svojej žene a sebe dva malé štamprlíky.
„Na tohtoročné vianočné sviatky!“
Matka zrozpačitela.
„Ešte nie sme na konci. Zabudol si sa opýtať, čo si želá Elizabeth,“
Otec od ľaku vyprázdnil pohárik na dúšok, pôvodne si ho chcel ale rozdeliť na päť dúškov.
„Dcéry! Tie dcéry!“ zastonal.
„Máš iba jednu, John!“
„Keby som mal dve, jednu by som nedal študovať, vyšlo by to lacnejšie. No čo si želá Eliz?“
„Celý rok si odkladala vreckové a potom si kúpila látku na kabát. Teraz by k tomu potrebovala tmavú jednofarebnú podšívku, pokiaľ možno hodváb...“
John Gardner si neraz na Vianoce pošomral popod nos. Ale keď sa na Štedrý deň na vianočnom stromčeku rozhoreli sviečky a on zazvonil malým zvončekom, na stole aj tohto roku boli položené darčeky. Jasot bol veľký a koledy zazneli v mimoriadne veselej nálade. Nad týmto Štedrým večerom sa vznášalo čaro, aké tu pred tým nikdy nebolo. Ale po piatich minútach, keď John dostal fľašu alkoholu, cigarety a papuče, sa ozval jeho hlas:
„Príde tohto roku vôbec Ježiško aj ku mne?“
„Ako to, otec?“ zvolali deti.
„Ešte tu nebol!“
„Samozrejme, že tu bol, John.“ Povedala matka. „Tu sú tvoje všetky darčeky, ktoré ti Ježiško tohto roku doniesol. Tri a pol metra tmavomodrej látky na nový oblek. K tomu vhodná tmavá podšívka. A tvoj syn k tomu priložil svojich 100 eur pre krajčíra. A tak tu máš všetko, čo na tvoj nový oblek potrebuješ.“
Otcovi sa oči zaliali slzami.
„Ale vy všetci ste potom na Vianoce nič nedostali!“ zvolal šťastný i nešťastný zároveň.
Teraz sa ozval syn:
„Toto sú naše najkrajšie Vianoce, otec. Veď za rodinou, ktorá svojmu otcovi môže darovať nový oblek, by človek ďaleko musel bežať, aby ju našiel...“