Keď po ťažkom dni padneš do postele unavený a počítaš ovečky, rýchlo zaspíš. Zo začiatku snívaš o raji na zemi s palmami a morom, kde človek nemá žiadne starosti. Snívaš tak silno a krásne, že sa neprebudíš. No keď sa okno otvorí, more vyschne a palmy sa niekde stratia. Raj sa vzdialil a ty nevieš kade ísť, aby si ho znovu našiel. Zima prišla tak rýchlo a nečakane a ty sa nemôžeš prebudiť, aby si sa zakryl. Už cítiš chladný nočný vietor a začínaš sa klepať od zimy. Tvoj nádherný sen o raji sa dávno stratil a túto noc sa už nevráti. Chvíľu cítiš prázdnotu a po chvíli aj strach. V tvojej mysli sa zjaví nový sen. Ale v ňom už slnko nesvieti. Je tma. Dokonca aj teplo, ktoré ťa zahaľovalo, sa pominie a tebe je ešte väčšia zima a strach narastá. V tvojom sne sa objaví postava. Nie hocijaká. Kráčaš po starej ulici, v ktorej už niet ani potkana. Nevieš kade máš ísť, len odbočuješ medzi budovami. Potom si všimneš, že tá postava, ktorá má zahalenú tvár, ide za tebou. Trochu zrýchliš tempo, ale nepomôže ti to. Chodíš dookola a zima narastá. Strach ťa pohlcuje a už nedôveruješ ani vlastnému tieňu. Obzeráš sa skoro za každým tieňom. Prekvapí ťa, že postava už za tebou nie je. Niekam zmizla a tebe trošku odľahne. No potom ťa začnú prepadať zlé myšlienky. Čo ak na mňa niekde čaká? Dostanem sa odtiaľto? Čo mi chce urobiť??? Myšlienky ti víria hlavou jedna za druhou, ale spása neprichádza. Potíš sa na celom tele od strachu a klepeš sa od zimy. Vonku mrzne a ty nemáš nič, čím by si sa zakryl. Sen ťa už nenechá pokojne spať, nevzdá sa. Ty ani nevieš, že sa ti to len sníva a nemôžeš sa prebudiť. Vieš len to, že tá postava ťa skôr či neskôr dostane. Potuluješ sa po uliciach, keď zrazu uvidíš otvorené dvere. Nenapadne ťa, že ťa tam môže čakať nebezpečenstvo, ale zima ťa prinúti vojsť dnu. Prejdeš dverami do tmavej miestnosti. Snažíš sa v tme nahmatať svoj prútik, ale zistíš že ho nemáš. Vystrčíš pred seba ruku, ale ani tú nevidíš. Pocítiš na svojej ruke dotyk a hneď na to ťa niečo zdrapí. Vykríkneš. Ale tvoj žalostný výkrik nikto nepočuje. Bojíš sa a snažíš sa vyslobodiť. Ale nedá sa to. Zovretie je moc pevné. Ruka ťa drží a vlečie so sebou tmavými ulicami. Snažíš sa postavu uprosiť. Prosím nechajte ma ísť. Nechcem ísť s vami prosím. Prosím! Prosíkaš, ale neobmäkčíš srdce, v ktorom je len chlad a niečo ako zľutovanie nepozná. Chlad ti už zabraňuje hýbať sa a na rukách cítiš omrzliny. Od strachu už ani nepípneš. Bojíš sa čo bude, keď dorazíte na to miesto, kam ťa vlečie. Už nevieš čo robiť, keď zrazu zastane. Hodí ťa o chladnú zem. Udrieš sa, ale to je to najmenej čo ťa teraz trápi. Keď si tvoje oči aspoň trochu privyknú na matné svetlo a tvoj nos si zvykne na zatuchnutý zápach, ktorý sa šíri okolo, zistíš že si v nejakej miestnosti a nad tebou sa skláňa osoba v maske. Vytiahne prútik a namieri ti ho na hruď. Ešte sa ho snažíš uprosiť, aby ťa nezabíjal. Prosím, ja som nič neurobil. Prosím pusťte ma preč. Ale chladným hlasom posmešne odpovie. Ani za nič. Keď na teba namieri prútik a vykríkne zaklínadlo, ktoré sa nebezpečne blíži, vykríkneš: Nieee! Sen sa vzdiali a ty zbadáš závesy na svojej posteli. Zistíš, že to všetko bol len sen. Svetlo ti bije do očí a ty zistíš, že je ráno. Na sen pomaly zabudneš a ty vstaneš z postele. Síce si unavený a je ti zima, si rád, že to bol sen. Prejdeš k oknu a zatvoríš ho. Kto vie, možno keby nebolo okno otvorené, sen by sa ti neprisnil a ty by si mohol spať ďalej a snívať o raji. Ale keď sa vrátiš k posteli, sen sa ti z pamäte vymaže a nič si nepamätáš.