Cesta osudu
Zem sa zvíja v bolesti a nenávisti. Rieky, jazerá, potoky aj moria sčervenali od žiaľu a krvi. Nádej sa zo sŕdc vytratila a nahradila ju beznádej a strach skrížený so zlobou. Všetko prečo sa žilo bolo stratené... Mestá padali v žiare plameňov, plaču a bolestných výkrikov. Kúzelná moc už nebola v boji nápomocná. Mŕtvych už nebolo kam zakopávať... Všetok ľud ustupoval do hôr, no ani tam to nebolo veľmi bezpečné. Hrdinovia dávnych dôb padli, ostali len ich potomkovia, aj to sa len dvom podarilo prežiť pád Maistaru a to Zafirusovi von Windstar a Cléziusovi Faislamourovi. Mali to šťastie, že Rufus Midflare ich považoval za mŕtvych. Obaja sa mohli pripraviť na svoj osud.
Faislamour vyrastal v horách, v malej kolónii, kde ho učili využívať bielu mágiu a odpúšťať. Ale Windstar odmietal žiť s ostatnými, a tak sa utiahol do nehostinného prostredia večnej tmy a bažín, kde rástol sám, stával sa silným, krutým a využíval čiernu mágiu... No ani jeden z nich netušil, že raz sa ich cesty spoja a budú musieť vytvoriť tím plný protikladov na ceste za slobodou.
Ich odlišnosť bola aj v pohľade na svet. Faislamour všetko robil podľa vety : „Liberate tout a me ex infernis.“ Inými slovami, bol zvyknutý utekať, aby si spasil dušu pred Midflarom. Zafirus mal inú filozofiu, bral to tak, že už peklo dávno prišlo a že sa mu treba stavať tvárou v tvár... „Nous sommes le soleil de Satan.“
* * *
„ Zafirus nikdy nebude schopný spanilej cesty.“
„ Je to v proroctve.“
„ Čo ak sme sa zmýlili?! Veď je krutý, možno krutejší než Midflare.“
„Každý človek sa môže zmeniť. Nič nie je konečné. A proroctvo hovorí, že...“
„Dobre viem, čo hovorí proroctvo. Ale nezabúdaj, že aj tie sa mýlia. Vkladáš svoju nádej do kúsku pergamenu napísaného vyšinutou ženskou. Uznávam tvoju múdrosť. Aj tvoju skúsenosť. Ale keď sa na vec pozrieš rozumne, uvidíš, že nemáme nijakú šancu. “
„ Mal by si sa naučiť pozerať na veci srdcom. Verím veštbe rovnako ako verím v Zafira.“
„Pozerať sa na veci srdcom... Dobre vieš, ako si ťa ctím a vážim, ale túto vojnu nemáme šancu vyhrať. Koľko chrabrých! Koľko životov! Všetky zničené kvôli planým nádejam. Viem, moja reč znie porazenecky – ale načo sa vzpierať. Midflare je de facto nesmrteľný. Nemohol ho zabiť ani náš najväčší biely mág Merwick – ale to už bolo v dávnej minulosti – dnes sa takí ľudia už nerodia, tak ako môžeš niečo také očakávať od Clézia...“
„Clézius je mocný, no nie dosť.. Zafirus, nuž pravdepodobne nie je tiež dosť mocný , inak by Midflara už dávno zvrhol. Ale spolu, spolu majú šancu...“
„Ak sa to však nepodarí, bude to ešte horšie. Umývam si nad tým ruky. Pokiaľ sa ukáže veštba pravdivá, budeš mať slávu len ty. Ak však nie, zodpovednosť tiež...“
* * *
Po tomto rozhovore sa dvaja čarodejníci rozišli. Jeden, Kirsen Foe, ktorý tvrdil, že sú porazení, sa ponúkol, že postráži Clézia. A druhý, Draison Kazima, sa vydal na cestu do bažín, aby ukázal Zafirusovi "správnu cestu".
" Kirsen, neboj sa ešte Midflare nevyhral. Vrátim sa spolu s Windstarom, a potom budú naše sily vyrovnané."
Po tých slovách vysadol na okrídleného koňa, zakýval Foeovi. Dal povel Hikrovi, ktorý vzápätí v zlietol. Kirsen ich sledoval, pokiaľ nezmizli v oblakoch. Keď si bol istý, že už sú preč, sklonil hlavu a polo šepotom podotkol :
"Ja viem, že nie sme porazení, ale vy ste."
"Kedy sa vráti?"
"Osobne dúfam, že nikdy."
"Čo si povedal?"
"Áá...mladý pán Faislamour. Prepáčte, ale nepočul som vašu otázku."
"Veď ste mi odpovedali, len tak po tichu, že som to prepočul."
"To nepatrilo vám...ja...ja som len prial Draisonovi šťastnú cestu."
"Už tu nie je."
"On nemá rád, keď sa mu to povie do očí."
Faislamour vystrúhal chápavý výraz, chcel niečo povedať, no vtom ho zaujala slečna so striebornými vlasmi. Díval sa na ňu, čo si hneď všimol Foe.
"Tá dáma, na ktorú hľadíte...ba priam až slintáte sa volá Maia Cresen, lady of sorrow."
No, Clézius ho úplne ignoroval, len tak zízal na Maiu, ktorá viazala kyticu z lúčnych kvetov.
"Začína pršať. Mali by sme ísť do vnútra."
Kirsen schmatol Faislamoura za ruku a ťahal ho do vnútra malej chatrče...
* * *
Draison bol preč z hôr práve mesiac. Cesta k bažinám mu zabrala len pár dní a zvyšné venoval krúženiu nad nimi. Prvý týždeň po Windstarovi pátral námatkovo, posledné dva systematicky prehľadával meter po metri. Pomocou kúziel to stihol urobiť už 4x, no po Zafirovi nanašiel ani jednu stopu. Jediný dôvod prečo s tým nesekol bolo proroctvo. A jeho túžba oslobodiť, alebo pomôcť k oslobodeniu ľudí spod Midflarovej krutovlády. Desil sa predstavy, že zlyhá a zároveň sa utešoval myšlienkou, že zlyhať nemôže ( v proroctve sa predsa píše, že sa Zafirus spojí s Cléziom – a niekto ich predsa musí dať dokopy). No pomaly, ale iste ho tiež začala opúšťať nádej. Dnešok bol špeciálne obzvášť nevydarený. Ráno sa zobudil do zamračeného dňa, vzápätí zistil, že sa mu minuli zásoby posilňovacieho elixíru (keďže každý deň spal zhruba dve hodiny, bola to veľmi citeľná strata) a aby toho nebolo málo, Hikros vypovedal poslušnosť. Tiež bol vyčerpaný a po niekoľkých márnych pokusoch s ním pohnúť to Draison vzdal. Ísť do neznámych bažín plných rusaliek a iných démonov bolo nebezpečné aj pre dospelého čarodejníka s prútikom. Dokiaľ sa Hikros nedá dokopy, nemôžem nič robiť, pomyslel si s nevôlou a preto sa aj on uložil k odpočinku.
Zafirus Windstar ho medzitým pozoroval. Vedel, že tento muž hľadá jeho. Ale nevedel prečo. A to bol vlastne dôvod, prečo bol Draison ešte nažive. Zafirus sa totiž rozhodol, že ho zabije až potom, čo sa dozvie dôvod jeho návštevy. Do Draisonovej mysle sa nevedel dostať (to bola ďalšia z vecí, prečo sa chcel dozvedieť jeho „tajomstvo“) a preto sa rozhodol zvoliť metódu blízkeho stretu. A informácie získať omnoho zaujímavejším spôsobom. V oblaku čierneho dymu sa zhmotnil pri spiacom Draisonovi.
Draison sa v tento zamračený deň zobudil po druhý raz. Toto prebudenie bolo omnoho nepríjemnejšie, než to prvé. Kliatba, ktorú zafirus naňho poslal, ho dokonale vytrhla zo sna.
Po chvíli Zafirus prestal. Nie z toho dôvodu, že by ho to prestalo baviť, ale preto, lebo nechcel umučiť obeť k smrti, kým sa nedozvie potrebnú informáciu.
Draison okamžite siahal po prútiku, aby následne, po krátkom pohľade na Zafira zistil, že ho má v rukách on.
„Prečo si sem prišiel?“, položil otázku Windstar.
„Hľadal som ťa...“
„To som si domyslel,“ mávol prútikom, „ tak teda, prečo si ma hľadal?“
„Nemusíš hneď bojovať... Vypočuj ma.“, dostal zo seba po chvíli, lapajúc dych, Draison.
Zafirus, keďže bol celkom dobrom rozmare, nechal ho dohovoriť.
„Ty, posledný z Windstarovcov a posledný z Faislamourovcov sa máte podľa veštby spojiť proti Midflarovi. Som tu preto, aby som ťa doviedol k nám do hôr a tam ťa, spolu s Cléziom pripravil na záverečný boj...“
Zafirus sa od srdca zasmial. Ale bol to smiech ľadový a krutý.
„Ty si vážne myslíš, že s tebou pôjdem? Smiešne. Ty si Draison, že? Draison Kazima. Jeden z tých, rádoby mágov...“
„Musíš ísť...“, povedal zúfalo, i keď tušil, že tadiaľto cesta nevedie, „ Inak je naša posledná nádej stratená a Midflare zničí úplne všetko...“
„Mňa to nezaujíma. Ja som dosť silný na to, aby som sa ubránil. Ostatní nech si robia čo chcú, len nech mi nelezú na moje územie... Tak ma napadá... už ma unavuješ“, pretiahol...
„Maia Cresen…“, vytiahol posledný triumf Draison.
Zafirus prižmúril oči a ruka s prútikom sa mu na chvíľu roztriasla :“Nespomínaj mi ju … Mour…“
Kliatbu však dopovedať nestihol. V tej chvíli ho totiž Hikros kopol do hlavy ,aj magická ochranná bariéra má len ohraničené možnosti a Zafirus upadol do bezvedomia.
* * *