Dvere sa otvorili... Stál v nich dôvod, kvôli ktorému tam Clézius prišiel.
"A...a...a...ahoj."
Vysúkal to zo seba po dobrých pár minútach. Maia naňho pozerala dosť nechápavo. Kto vie, čo jej vtedy behalo hlavou. No pousmiala sa.
"Ahoj, čo tu robíš tak neskoro?"
"Ale, len tak sa prechádzam...nemôžem spať."
"Aha, mohol by si mi ustúpiť? Niekam sa ponáhľam."
"Teraz? Uprostred noci?"
"Áno. A teraz uhni."
Odstrčila ho a bežala dolu smerom do lesa.
Clézius hľadel na miesto, kde zmizla až do svitania.
* * *
Zafirus sa prebral. Prvé, čo si uvedomil bola tupá bolesť v zadnej časti hlavy. Pokúsil priložiť ruku k boľavému miestu. Jeho ďalším nepríjemným zistením bolo, že to nešlo. Bol totiž zviazaný. Skúsil si v duchu premietnuť udalosti posledných dní. Spomenul si na svoju ruku s prútikom mieriacou na Draisona. Čo sa stalo? Čo tu robí? Kde je? V duchu si zanadával. Ako sa mohol nechať oklamať takým starcom, a ešte k tomu bielym čarodejníkom?
Chvíľu načúval nočnému tichu. Niekde vpravo začul nepravidelné dýchanie. Skúsil sa pohnúť opačným smerom. Ako očakával, laná okolo neho sa iba utiahli. Skúsil ich nechať silou vôle zhorieť, ale na jeho “veľké“ prekvapenie sa taktiež nič nestalo.
Musel si teda poradiť, ako sa dalo.
"Aaach..."
Nič.
"AAAACh!", skúsil hlasnejšie,
Draison sa prebudil. Bol to prvý oddych, ktorý si po niekoľkých namáhavých dňoch doprial. Chvíľu rozospato žmúril do tmy.
"Ach!!!"
Potom zistil že tieto prapodivné zvuky vychádzajú zo Zafirovho lôžka.
Tvár spotená, horúčkový pohľad, prerývaný dych. No na nešťastie mladého černokňažníka Draison tieto triky poznal. Preto len zašepkal: "Prestaň s tou komédiou. Impedimenta.“
Nakoniec bol Draison rád, že ho Zafirus zobudil. Priesmyk bol na dohľad a on nechcel riskovať. Pozrel hore na oblohu. Z toho , čo sa dalo vidieť, predpovedal snehovú búrku. Čo prepukne najneskôr do rána.
* * *
"Mám pocit, pane, že naša dlho očakávaná návšteva už konečne prišla."
"Už bolo na čase... Choď, drahý Kirsen a oznám vašej, ehm, osade, že Draison zlyhal..."
"Pane, pri všetkej úcte k vám...nemal by som tu ostať a pomôcť vám?"
"Ty si myslíš, že to nezvládnem?!"
"Nie, nie...to som netvrdil...ja....ja...no ja som len myslel, že špinavú prácu spravím za vás."
"To nepotrebujem. A teraz už leť, Faislamour ťa určite potrebuje."
Kirsen sa uklonil, zmenil sa na orla a vzlietol do výšin... Ako tak sledoval zem, tak si sám pre seba povedal, že ešte počká so správou o Draisonovi.
* * *
Biele chumáče padajúce na zem. Tak sa dali opísať dve hodiny v noci. Pomaly nebolo vidieť ani na krok. Krajinu prikrývam biely koberec, ktorý zmizne až za tri mesiace. Terén bol stále ťažší, nohy sa zarývali do snehu a ani Hikros nebol nejako 3-krát nadšený.
"Začalo snežiť skôr než si myslel."
Ozval sa Zafirusov uštipačný hlas.
"Mal si pocit, že začne snežiť, až ráno...To by sme stíhali prejsť cez priesmyk, ale teraz... Vieš dobre, že keď sa teraz neotočíme, tak neprežijeme. Cesta je už teraz odrezaná a bude to ešte horšie."
Draison zastal, zahľadel sa na sivé mračná, potom na zem. Povzdychol si.
"Máš pravdu, zimu musíme stráviť niekde na tejto strane."
"Som za bažiny. Sú tam teplé pramene, pri ktorých je vždy potrava."
"Ach...dobre pôjdeme do bažín."
"Áno!!!! Konečne sa na niečom zhodneme. Tak a teraz ma rozviaž. Sľubujem, že ostanem s tebou, lebo bezo mňa nemáš šancu prežiť."
* * *
"Kirsen... Kirsen ho určite varoval. Preto neprišiel... Veď som ho cítil. Bol tak blízko. Prečo sa zastavil? Zradca zradil. Alebo ho zastavil sneh... Nie tomu neverím. Draisona so Zafirom dokopy by predsa nejaký sneh nezastavil...", nie nadšene šeptal Midflare do prázdnej jaskyne, ktorá sa teraz stala jeho dočasným sídlom. Keby to nepovažoval pod svoju úroveň, pridal by aj pár nadávok. V skutočnosti však Draisona precenil. Pre čarodejníka z pred-Midflarovskej -doby by to samozrejme prekážku nepredstavovalo – jednoducho by sa premiestnil alebo použil iné kúzlo. No v tejto dobe bolo nesmierne množstvo vecí zabudnutých a kto nepatril k Midflarovým prívržencom nemal prakticky žiadny prístup k informáciám. Kúzla sa učili ústne z generácie na generáciu a keďže neboli možnosti, všetko sa postupne zabúdalo. Zafirus a Draison sa vedomosťami Midflarovi nemohli ani len priblížiť, no kompenzovala to ich nadanie.
No a Midflare predpokladal, že Draison alebo Zafirus určite pozná nejaké kúzlo, čo by im pomohlo nepriazne prírody prekonať.
A preto sa mu zdala alternatíva s Kirsenom najpríhodnejšia.
"Nemá zmysel sa tu ďalej zdržovať", preniesol tentoraz nahlas – tak aby ho jeho spoločníci, počuli: "Ide sa..."
A on a jeho elita bojovníkov sa, ako jedni z posledných ľudí ovládajúcich toto tajomstvo, premiestnili.
* * *
"Vitajte Kirsen..." povedal na privítanie smutným hlasom Clézius.
"Ó, mladý pán Faislamour, svetlo mojich očí, ako ste sa bezo mňa mali?" povedal položartom Foe, keďže dnes mal nesmierne dobrú náladu, "Z vašich smutných očí to priam však sála - trápenie s láskou, že áno?", tipoval naisto a pritom sa skúsil tváriť empaticky.
"Veru. Ste všímavý...", odvetil Clézius úprimne. A keďže ho už myšlienka na Maiu trápila už dlhšie a túžil sa niekomu zdôveriť – veď tá osoba možno povie Maie o jeho citoch - a ona možno niečo naznačí, dodal: "No, ale nie som si istý, či aj ona opätuje moju lásku..." , a pozrel pri tom na Maiu, neurčito hľadiacu na Juh.
Foe sa tiež pozrel na Maiu. Nasadil chápavý výraz a potom prilial do ohňa:
"Úplne vám rozumiem. No Maia sa, pokiaľ viem, sľúbila už niekomu inému.. Myslíte, že máte šancu?"
Cléziovi zasvietili oči, no nebolo to "dobré" svetlo.
"Nádej umiera posledná... Veď tak ma to od malička učíte... A keby aj, ako správny muž musím hrdo niesť aj odmietnutie... A nech je to ktokoľvek, budem im priať šťastie." V hlase mu však zaznel určitý nesúhlas.
"Nuž, veriť môžete... Ale pochybujem, že by si Maia vybrala vás...", zaútočil trochu netaktne na Faislamourovi ješitnosť Foe. Ale účinkom sa to neminulo.
"Kto je to?", položil mu Celézius otázku, na ktorú Kirsen už dlho čakal.
"Vy neviete? Zafirus Windstar..."
Pri pohľade na Faislamoura temperamentne kráčajúceho preč sa Foe neubránil škodoradostnému úsmevu. Aký je dnes krásny deň. Draison so Zafirom sú už pravdepodobne mŕtvi, ochrana dediny je teda oslabená. Keďže Draison tu nebol, osada mala len polovičnú ochranu, tú druhú ochrannú ruku držal práve Foe. On viackrát už chcel odvolať kúzlo, ktoré dedinu chránilo, no ešte nebol podľa Midflara čas. Veril, že čo najskôr príde od neho rozkaz, aby konečne táto dedina padla. Bola to posledná osada, ktorá chránila posledných povstalcov.
* * *
Maia. Dlho pred sebou potlačoval myšlienku na ňu. Celý ten čas jeho samoty na neho dobiedzala, neustále a neúprosne v ňom chcela vyvolávať spomienky na spoločné chvíle. Zafirus sa jej do príchodu Kazimu úspešne bránil. No iba zmienka o nej stačila, aby sa mu začalo srdce biť rýchlejšie, rozum zastrel a duša rozochvela. Nebol rád, že má nad ním takú moc. Nenávidel seba za tú svoju slabosť. No taktiež si uvedomoval, že bez nej... Draison mu ešte stále nerozviazal ruky. Pri myšlienke na Draisona Zafira zachvátil opäť pragmatizmus. Vedel, že toho chlapa chce zabiť. Ale teraz... Teraz má nad ním ešte navrch. Ale Zafirus počká: "Získam si jeho dôveru. A potom zaútočím..."