Cesta osudu (2. časť)
" Už je preč viac ako mesiac."
Povzdychol si Clézius jedno slnečné, ale predsa chladné ráno. Niet sa čomu čudovať, veď už bola neskorá jeseň. Všetci v kolónii sa pripravovali na zimu, až na Maiu. Tá každý deň postávala na kraji útesu a túžobne hľadela do neznáma. Faislamour si myslel, že očakáva dlho stratenú slobodu, no keď k nej podišiel bližšie a počul, čo si sama pre seba hovorí zneistel...
" Prosím, vráť sa...Chcem opäť vidieť tvoje striebristé oči pretkávané fialovými pásikmi..."
Potom sa jej pohľad stratil v bielej ľalii a čiernej ruži, ktoré tuho zvierala vo svojich útlych rúčkach.
"Jeden deň budeme opäť spolu...Tak ako si mi sľúbil..."
Otočila sa, ale v zápätí stuhla. Clézius si myslel, že ju prekvapil a ona sa len zľakla. On však nebol dôvodom jej zmeravenia.
"Kirsen! Kam ideš?"
Kirsen k nej podišiel, usmial sa, nahol sa k nej a pošepkal jej do ucha.
"To nie je tvoja vec...a vážne si myslíš, že sa k tebe ešte vráti? Podľa mňa je už dávno ..."
Maia nečakala na pokračovanie vety. S plačom bežala dolu z hôr.
"Faislamour, musím na pár dní odísť. Ty zatiaľ budeš pokračovať vo svojom tréningu."
Foe skočil dolu zo skaly. O chvíľu však vyletel do výšky v podobe orla.
Clézius bohužiaľ neposlúchol Kirsenov príkaz a vydal sa za Maiou. Zišiel z hôr do hustého avšak svetlého lesa. Osvetľovalo ho akési kúzlo. Clézius po prvý raz vo svojom živote opustil kolóniu a vo vnútri sa mu začal ozývať podivný hlas, ktorý mu hovoril, aby hneď po zime išiel spoznávať krásy sveta.
"Určite sú na svete aj krajšie než je tá kolónia a ja ich musím spoznať..."
Pomyslel si, no keďže celý život žil v klamstve, netušil, že väčšina zeme trpí beznádejou a strachom...
Po čase začul tichý nárek, ktorý sa strácal v lahodnom speve driád a v šume potoka... Išiel za ním až uvidel Maiu, ktorá kľačala pri potoku. Clézius k nej podišiel.
"Je tu pekne."
Maia sa zvrtla a prestala plakať.
"Áno, to je. Len niekto tu chýba."
"Krváca ti dlaň...mali by sme sa vrátiť do osady, nech ti to ošetria."
"Netreba. Len sa mi do dlane zapichli tŕne čiernej ruže."
Natiahne ruku k Faislamourovi a roztvorí ju. V dlani uvidí tŕne ruže, ktoré sa zaryli do jej hodvábnej pokožky. Potom ruku pevne zovrela a pritiahla si ju k srdcu, zavrela oči, no len na chvíľu... Zahľadela sa do vĺn rieky a s úsmevom do nej vhodila ľaliu s ružou. Tie však vlny rozdelili.
"Láska bolí a hlavne tá temná...Rozdeľuje milencov, a potom ich dáva dokopy, no nehľadí na bolesť..."
"Ty niekoho miluješ."
"Uhm...ale on o tom nevie, ja však verím, že raz sa naše cesty opäť pretnú a my budeme naveky spolu."
Zdvihla sa a vydala sa na cestu domov. Clézius ju nasledoval v nemom úžase, chcel jej povedať, že sa mu páči, ale nedokázal to. Nechcel si pripustiť, že sa bojí odmietnutia, a tak si povedal, že jej vyjaví svoje city, až keď zabije jej veľkú lásku. Bol nahnevaný, vôbec si neuvedomoval svoje myšlienky, ktoré sa ani z ďaleka nepodobali tým, aké by sa patrili na osobu z proroctva...
Cléziove myšlienky zachytil aj niekto iný, ktorý bol od neho vzdialený niekoľko kilometrov...
* * *
Kirsen Foe svojím, doslova, orlím zrakom sledoval, ako pod ním rýchlo ubieha krajina. Otočil hlavu a v diaľke videl už len siluety hôr, ktoré len pred malou chvíľou opustil. Orlie krídla a štipka čarodejníctva docielili, že letel naozaj neuveriteľnou rýchlosťou - turbo orol power. Z rozmaru urobil zopár otočiek, vrhol sa strmhlav k zemi aby tesne nad ňou zastavil. Kirsen miloval lietanie. Práve keď si skúšal, či sa ešte vie dotknúť (za letu), zobákom chvosta, myklo celým jeho orlím telom. „Faislamour,...“, pomyslel si.. Keďže mal dávať na mladého Clézia pozor, spojil sa s ním, na Draisonovu prosbu, kúzlom. Jednosmerným. Foe vedel, kde sa Clézius nachádza a citíl, ak sa s ním dejú nejaké emotívne zmeny.
Kirsen cítil zlosť, zlosť skríženú s akýmsi druhom poníženia a sklamania. A potom ešte nenávisť. Foe sa v duchu (inak to nešlo – zobáky nie sú k akejkoľvek mimike uspôsobené) pobavene ušklabil. Chvíľu sa zo zábavy sústredíl na čítanie mysle“... zabijem ho,... Maia je moja....“ . Úsmev sa mu v duši roztiahol ešte viac...
Drahý Draison, myslím, že proroctvo definitívne padlo. Toto si cieľ mojej cesty vypočuje rád...
A začal skúšať lietanie pretočený bruchom nahor...
* * *
Keď bol Zafirus v bezvedomý, vyzeral veľmi milo. Takmer mierumilovne. Draison sa na neho, ako už veľa krát, opäť pozrel a neveriacky krútil hlavou, ako sa niečo tak nevinne vyzerajúce môže venovať Čiernej Mágii. Povzdychol si a poslal na neho jedno z omračujúcich kúziel. Aj keď bol Zafirus zviazaný a jeho prútik ležal v bezpečí Draisonovho habitu, nechcel riskovať. „Cesta späť mi bude trvať dlhšie“, pomyslel si. Kvôli Windstarovi musel robiť prestávky a ani nemohol letieť na Hikrovi. Starosti mu robila aj prichádzajúca zima. Pokiaľ nestihne doraziť skôr, než zaveje horské priesmyky... Radšej na to prestal myslieť a kráčal ďalej. Pred ním les, za ním les ,nad ním súmrak a búrkové mračná. Treba riešiť akútne problémy.
* * *
Zatiaľ kým sa Draison trápil, Kirsen doletel k zbúranej bráne. Zosadol na zem v ľudskej podobe. Poobzeral sa, či ho niekto nesleduje, otočil sa k ruinám, roztiahol ruky a zamrmlal...
"Sia rei."
O malú chvíľu sa pred ním zjavila pevnosť, ktorú každý poznal ako "Mortis patriam". Vydal sa k bráne, kde ho privítali dvaja muži v kapucniach, ktorí mali na vodítku niečo, čo vyzeralo ako kríženec pavúka, modlivky a jednorožca. Prešiel popri nich akoby to bola jeho každodenná práca. Vydal sa rovno ku schodisku, ktoré bolo celé z čierneho mramoru a na každom schode bola znázornená ruža. Vyšiel úplne hore a namieril si to k dverám, na ktorých bola patrná staroba. Otvoril ich, ustráchane vošiel dovnútra, zavrel ich a kľakol si. Pred ním sa po chvíli zjavila postava, no tá nebola celá v čiernom. Habit mal zelený lemovaný krvou.
"Vitaj naspäť Fantóm."
"Kde je môj?"
"Odišiel k horskému priesmyku."
"Ale prečo?"
"Chce sa postarať, aby sa Draison nedostal do osady."
"Prečo išiel on?!"
"To nie je tvoja vec."
"Ako to, že nie je?! Veď som jeho verný služobník...."
"Ktorý sa bratríčkuje s Draisonom."
To Kirsenovi stačilo, dvihol sa a urazený odišiel. Sám pre seba si povedal, že pôjde za Midflaromdo priesmyku. No, veľmi dobre vedel, že sa musí poponáhľať, aby sa tam náhodou nestretol aj s Kazimom.
* * *
K večeru Clézia jeho zlosť prešla. Ako tak ležal a pokúšal sa zaspať, ozvalo sa v ňom jeho svedomie. Predsa len bol vychovávaný medzi najšľachetnejšími (Kirsen nebol rozumný odjakživa – až v posledných rokoch) a najlepšími čarodejníkmi tej doby, ktorí mu vštepili nejaké morálne zásady. Clézia prešla zlosť na Maiu, na jej lásku. Teraz sa pre zmenu zlostil na seba.
„Ako som ju mohol nechať samú. Mal som ísť za ňou, utešiť ju, pokúsiť sa jej pomôcť. A miesto toho som tam stál ako taký zadubenec... A to že miluje iného... Jej milý je ďaleko, zíde z očí, zíde z mysle. A aj keby ho neprestala milovať, ty si tu, on ďaleko... Prestaň. Správaš sa ako... To nie je správne, nemal by si Maiu vziať niekomu, kto ju miluje. Mal by si, ako správny muž, hrdinsky nechať ich lásku tak... A zostať sám opustený? Vraj hrdinsky! Skôr zbabelo... Nezačínaj zase“, posadil sa na posteľ a buchol zaťatou päsťou do matrace. “Nie, nechcem sa vzdať Maii.... Ale keď miluje iného? Opäť opakujem. Tá osoba je ďaleko. Ako som vôbec mohol myslieť som na to, že ho chcem zabiť! Hanbi sa!!! Hanbi hanbi hanbi. Čím sa voči tebe previnil? Správaš sa ako jedna egoistická sviňa...“
Teraz sa postavil a začal pochodovať z miesta na miesto. Vedel na všetky vyčítavé otázky odpovede, no boli v rozpore s jeho vychovaním. A aj s jeho svedomím. Výsledkom toho bolo, že sa tiež trápil. Z jednej strany bol zo seba znechutený a z druhej strany ho posadol záchvat chcem-chcem-chcem. A potom mu bolo zo seba ešte viac nanič.
„Aj tak som ju nemal nechať samú. Zvlášť potom, čo sa znova rozplakala. A miesto toho som sa túlal po lese do neverímboha... Ach. Mal by som sa jej ospravedlniť za to, že som odišiel tak náhle... Idem za ňou...“, a Clézius vyšiel von zo svojho domu (pôvodne zdieľal tento domček s Draisonom, no ten bol teraz na cestách) a mieril k Maiinmu, vzdialenému len zopár metrov (koniec koncov, všetky domy v kolónii boli od seba ďaleko len pár metrov). Keď stál pred jej dverami, uvedomil si, že to akosi nedomyslel. Ako jej zdôvodní svoju návštevu? Len ospravedlnenie? Vonku je už tma, mohlo by to vyzerať všeliako. Práve vo chvíli, keď sa rozhodol, že to odloží na ráno, dvere sa otvorili...