Drahá moja mamička,
Neviem, kedy máš narodeniny a meniny, a preto využívam Deň matiek. Prijmi moje úprimné blahoželanie. Veľmi ťa ľúbim. Nemôžem ti darovať kytičku ako symbol mojej lásky. Nech ho nahradí kvet, ktorý dnes prvý uvidíš- nezábudka, narcis, rozkvitnutá jabloň... Je jedno, ktorý to bude, ale je celý len pre teba. Že nebude odo mňa? Máš pravdu. Ale ani kvety, s ktorými ti dnes gratulovala moja sestrička Ema , neurobila ona.... Iba ich kúpila. Všetky kvety totižto pochádzajú od jedného tvorcu. Dovolil mi darovať ti ten, ktorý sa ti bude najviac páčiť.
Prepáč, že sa nepodpíšem. Nie, nemám žiaden dôvod zatajovať meno. Ale ja žiadne meno nemám.. nedala si mi ho. Vidíš? A predsa jestvujem. Tvrdíš, že to nie je možné? Aj ty si sa nechala presvedčiť, že jestvuješ iba keď sa narodíš? Že musíš vyjsť von z mamičky živé a zdravé? To predsa vôbec nie je pravda.
Som od chvíle, keď ste ma s oteckom splodili. Áno, presne tak, vtedy som vznikla ja. Hneď som dostala dvadsaťtri párov chromozómov. Podieľali ste sa na tom obaja. Polovicu od otecka a polovicu od teba. Ani si nevieš predstaviť, aká úžasná kombinácia to bola! Vieš, že by som mala krásne kučeravé vlasy ako ty? A krásne nebovo modré očká po ockovi? Jednoducho nádhera! Vždy ťa mrzelo, že s Eminými vlasmi sa nedá robiť nič poriadne. Žiadne extravagantné účesy, žiadne fontánky, copíky... dokonca ani vrkoč, ani mašľa sa jej nedala uviazať! Ách moja zlatá mamička... zato mne...
Nie. Ak sa pýtaš na to, tak vlásky som nemala. K tomu ešte nedošlo. Nestihla som tam vydržať tak dlho, aby sa mi vyvinuli vlásky, ústa, nožičky... všetko len tak polovične. Práve kvôli „mašličke“. Mašličke zvanej dana. No veď ty vieš, že je to skratka názvu dobrá a neškodná antikoncepcia. To je jediné, čo si mi dala, ak nerátam tých dvadsaťtri chromozómov. A môj úporný zápas zahniezdiť sa v stene maternice, dostať sa k zdroju výživy bol márny.
Neboj sa... nie. Nič ti nevyčítam. Je nás tu veľa s podobným osudom. Ty si o mne aspoň nevedela. Keby si však možno... ale radšej nič. Nerozhodla si, aby ma sterilne a odborne roztrhali na kusy. Aj takých je tu, bohužiaľ, veľa. Vo vašom svete sme žili iba veľmi krátko. Tuším, že sa to ráta na hodiny, možno aj týždne. Niektorým dokonca už aj bilo srdiečko. Mne nie, neľakaj sa. Síce nik z nás nevidel matkin úsmev. Nepocítil jej objatie...a predsa všetci milujeme svoje mamičky. Sme tu, kde jestvuje len láska. Nemali sme sa kedy naučiť nenávisti.
Veľmi však čakáme na jediný prejav vašej lásky. Jedinký... maličký. Stačilo by, spomenúť si. Vedieť o nás, možno ľutovať. Jedinú slzu ľútosti. Nie nad nami, ani za nami. Vyroňte ju nad zmareným božím plánom. Ako by bolo všetko ináč...
Predstavujem si, že sme spolu. Hráme sa, rozprávame sa... usmievame sa na seba. Tvoj úsmev je taký krásny, ty ma zodvihneš až do nebies a ja sa len smejem. Som veľmi šťastná ... a ty tiež! Nehovorím, že teraz sa nemám dobre. To nie! Len... len mi chýbaš. Veľmi. Škoda, že sa nedá vrátiť čas. Možno, po prečítaní tohto listu, ktorý sa aj tak rozpustí len v spomienkach, možno, aspoň pár ľudí prestane nás posielať sem. Je tu síce len láska, no my chceme byť s vami... s našimi mamičkami.
My to už však dávno vieme. Vieme, že ste. Že ste boli a že ste vždy s nami. Držíme nad vami ochrannú ruku. Prosíme len o tú jedinkú slzu... malinkú slzičku. Lebo bez nej... bez nej sa tu nikdy nestretneme. Treba oľutovať. Iba trošička. Trošku, aby ste mohli byť so svojimi ratolesťami, ktoré vás vrúcne milujú.
Ďakujem... Práve vypadla a aká horúca.
Tvoja dcéra
ouh
(jajaja, 18. 10. 2011 18:51)