Nočnú oblohu nad mestom napĺňali tisícky hviezd, ktoré sa spájali do stoviek súhvezdí a vytvárali obrazce. „Nádhera“ zašepkala Ann chúliac sa pri stene v svojej izbičke a pozorujúc hviezdy. Jej izbička bola veľmi malá a nie veľmi zariadená. Bola v nej jedna rozheganá drevená posteľ, malý stolík, ktorý mal už len tri nohy, stolička. V kúte stála veľká ošarpaná stará skriňa, ku ktorej sa až človek bál priblížiť, a vždy, keď sa jej čokoľvek a akokoľvek slabučko dotklo, vydávala strašlivý zvuk. Jednu stenu zapĺňal velikánsky krb, v ktorom by ste však márne hľadali stopy po ohni. Ten tam už nehorel strašne dávno. Napriek tomu ako izbička vyzerala malá Ann, keď do nej prvýkrát ako štvorročná vkročila, si ju hneď zamilovala. Bolo to preto, že v rohu boli veľké okná siahajúce od stropu až po zem. Ann sa rada opierala o stenu a pozorovala hviezdy. Vtedy jej ani strašidelný vrzgot skrine nepripadal taký hrozivý a jej izbička vtedy vyzerala ako kráľovská komnata....
Bolo práve tri dni pred Vianocami a vietor dul ešte silnejšie ako obyčajne. Fučal, pískal a prenikal jej do izby cez všetky škáry. Ann sa triasla od zimy a pritískala si k sebe malú rokmi dotrhanú tenkú prikrývku.
Keď jej pred štyrmi rokmi zomreli rodičia, prišla bývať k svojej tete. Tá bývala na samom konci mesta vo veľkom starom dome. Anitta – tak sa volala jej teta. Bola to milá osôbka a veľmi sa podobala na svoju sestru, Anninu mamičku. Veľmi sa tešila, že bude môcť vychovávať svoju neter. Ona sama mala tri deti, ktoré boli zhruba v rovnakom veku ako Ann. Ann ich nikdy predtým nevidela. Anittin manžel, jej strýko, totiž zakázal Anitte navštevovať jej príbuzných. Aj malej Ann sa ujal len preto, lebo sa bál čo by si ľudia pomysleli, keby to nespravil. Svoju rodinu zahŕňal prepychom, ale na Ann ani pencu neminul. A i napriek tomu sa neustále sťažoval čo ho to dievčisko stojí. A hoci sa Anitta snažila ho obmäkčiť, nič nepomáhalo. Ann teda dávala aspoň obnosené veci po svojich deťoch. Hneď ako Ann prišla do strýkovho domu, vzal ju strýko za ruku a odviedol ju do podkrovnej izbičky. Nechal ju tam samú a odišiel. Celý ten deň strávila Ann vo svojej novej izbičke. Bála so totiž zísť dole, nechcela si pohnevať strýka, z ktorého priam sršala hrôza. Ann sa síce mohla voľne pohybovať po dome, ba aj hrať sa so svojimi sesternicami a bratrancom, ale ony to malé dotrhané dievčatko oblečené v ich starých veciach nemali radi a vyhýbali sa mu. Preto začala Ann čo raz menej a menej opúšťať svoju izbičku.
Ann mala však aj jedny krásne bledomodré sviatočné šaty, do ktorých sa na strýkov príkaz nedeľu čo nedeľu obliekala a chodila s nimi do kostola, kde sa všetci tvárili ako jedna veľká šťastná rodina. Ann neznášala tieto dni a zároveň ich milovala. Strašne nerada ľudom vykladala, aká je u strýka šťastná, ako sa tam má dobre, akú tam má veľkú pohodlnú izbičkou s mäkkou postieľkou, keď to nebola pravda. Raz, keď sa strýkovi vzoprela, dostala takú bitku, že sa o to už viac nepokúsila. Na druhej strane bola rada, že môže opustiť veľké múry, ktoré obklopovali dom a vyjsť medzi ľudí.
Teraz sediac v izbičke ľutuje, že strýko s rodinou išli na návštevu. Veľmi sa bála, lebo bola sama v celom dome. Ako tak hľadela na hviezdy pomedzi snehové vločky, zazdalo sa jej, že vietor zašepkal. „Ann“ strhla sa a poobzerala po izbičke. Vyzeralo to tam presne tak ako inokedy. „Vrr“ zavŕzgala stará skriňa. „Ann“ ozvalo sa znovu. „Ann“ Ann sa znova poobzerala po izbičke, ale nikoho nevidela. „Ann“ zašepkal niekto znova a jej sa zdalo, akoby ju objala teplá paža a zohrievala ju. Keď sa však znova porozhliadala po izbičke nikoho nevidela. „Kto si??“ Spýtala sa šeptom so slabým nádychom strachu v hlase, pretože ju tá teplá paža upokojovala. „Vrr“ zavŕzgala akurát iba stará skriňa a ináč bolo všade ticho a aj vietor akoby utíchol. „Kto si??“ zašepkala ešte raz. No stále bolo všade ticho. Po líci sa jej skotúľala veľká slza.
„Ann“ ozvalo sa znova. „Ann“ nasledovala ozvena. „pozri sa... pozri sa... na krb... na krb...“ ozývalo sa. Ann rýchlo vrhla pohľad na krb, ale nič tam nevidela a tak sklamane odvrátila zrak späť k oknu. „na krb... na krb...“ ozvalo sa znova. Ann sa ešte raz pozrela, ale nič nevidela, plačlivo povedala: „nič tam nie je.. nič tam nie je..“ rozniesol jej hlas vietor po izbičke. „Srdcom.. pozri sa srdcom“ dostala odpoveď na svoju otázku. Ann na chvíľkou zatvorila oči a ponorila sa do seba, keď ich o pár chvíľ opäť otvorila zbadala v krbe stáť malé dievčatko so zlatými kučeravými vláskami oblečené v bielom.
„Kto si??“ spýtala sa ho prekvapene a zároveň potešene naňho hladiac. Dievčatko sa však len usmialo, bez slova podišlo k nej, posadilo sa a objala ju okolo pliec. „Ja som Kate“ predstavilo sa dievčatko. Ann sa naňho usmiala, ale znova zopakovala svoju otázku „Kto si??“ „Ty to naozaj nevieš??“ spýtalo sa dievčatko. „Ty si anjel??“ vyslovila svoj dohad Ann. „Áno som“ povedalo dievčatko „som tu aby som ti vyplnila, tvoje vrúcne želanie“ usmialo sa dievčatko a zrazu sa spolu s Ann vyparila z izby. Leteli nočnou oblohou čo najbližšie k hviezdam. „Nádhera“ vzdychla si Ann, keď sa približovali k jednej hviezde, zrazu okolo nich letelo čosi žiarivé z chvostom. „Jéj kométa“ vykríkla Ann ukazujúc prstom na tú hviezdu. „Toto som vždy chcela zažiť“ povedala Ann „Ako si to vedela??“ spýtala sa a potom však dodala. „Ach, veď vy anjeli viete všetko“ úsmev jej len tak žiaril na tvári. Hoci okolo nich fučal vietor a padal sneh jej vôbec nebola zima. „Je to tu veľmi krásne“ povedala „ som nesmierne rada, že som tu, ale..“ zarazila sa, keď počula odbíjať hodiny na veži, ani si neuvedomila, ako ten čas letel „mali by sme sa už vrátiť..“ povedala smutne „ za chvíľku je strýko doma a on by sa veľmi hneval, keby som nebola doma. Mala by som iba problémy“ do očí sa jej nahrnuli slzy, lebo nechcela ešte odísť, ale musela. „ Aj tak som veľmi rada, že som to mohla vidieť“ povedala, keď sa pomaly vracali naspäť do jej izbičky. Ubehlo pár sekúnd a ony boli naspäť v nej.
„Zbohom“ povedalo dievčatko „ Zbohom“ odpovedala jej Ann a sledovala ako sa vytráca z jej izbičky. Chvíľu hľadela na miesto kde sa Anjel – Kate vytratil a zbadala na zemi malú vecičku. Podišla k nej a zbadala, že je to soška anjela. Veľmi sa zaradovala „Ďakujem“ povedala s úsmevom na tvári. A opäť sa schúlila k oknu. Prikryla sa roztrhanou dekou, v rukách stískala sošku anjela a zaspala.