Ako v sne (3.časť)
Nechápavo som hľadela na množstvo vecí, ktoré boli pre mňa akoby zakázané. Už som tam nemohla vydržať, musela som odísť. Pozrela som sa do obývačky, David tam ešte stále sedel a hlavu mal v dlaniach. Malo by mi ho byť ľúto. Milujem ho. No nie je mi ho ľúto. Je mi ľúto seba, ľúto seba lebo som sa nechala nahovoriť na niečo takéto. Nebolo to normálne. Aspoň som si to myslela. Amber mala pravdu. Tichá voda brehy myje. Vždy mi hovorila, že na Davidovi je niečo zvláštne, niečo čo nevedela pochopiť. Vyšla som von a rozbehla som sa do lesa, ktorý bol oproti domu. Ničomu som nechápala. Tápala som po tme, lebo zo slnka ktoré svietilo pri dome nezostalo nič, lebo koruny stromov boli husté. Predierala som sa kríkmi a vysokou trávou. Oblečenie som mala celé dotrhané a na rukách krvavé škrabance. Snažila som sa nerozmýšľať čo bude teraz, no nejako sa tej myšlienke predsa len podarilo predrať sa dopredu. Vedela som čo musím urobiť, no bála som sa. Jeho rodičia zabíjajú ľudí. Ľudí, čom majú rodinu, ľudí ktorých mal určite niekto rád. Samozrejme som si bola istá, že David by mi nikdy neublížil, ale nedokázala som sa ubrániť tej myšlienke. Musím to skončiť. Musím sa s ním rozísť. Musím mu povedať, že sa za neho viac nemôžem vydať. Pri tej myšlienke sa mi zatočila hlava. Musela som sa oprieť o strom. Sťažka som dýchala a srdce som si počula biť kdesi v krku. Bolo toho na mňa priveľa. Len včera som sa zasnúbila a dnes sa už musím... Zhlboka som sa nadýchla a snažila prehltnúť tú hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Cítila som, že na mňa idú mdloby. Zrazu som len zbadala, ako na mňa padajú stromy, ako sa všetko rúca, ako všetko padá na mňa, všetka ťarcha môjho života. Už nie je nik kto by ju za mňa vyriešil. Teplú zem som pocítila najprv na kolenách potom na bruchu. "Myslíš, že žije?" Spýtal sa nejaký ženský hlas a tvrdé, ale zároveň aj jemné ruky ma pohladili po tvári. "Videl som už veľa mŕtvych a táto tu to rozhodne nie je." Toto bol tvrdý mužský hlas a mala som pocit, že si ma prezerá. "Dávaj si pozor na ústa." Zašepkal ženský hlas. "Nemusím, ona to vie..." Povedal potichu David. Bože! To bol David. A tí ďalší boli určite jeho rodičia! Pomaly som otvorila oči, aby som sa uistila vo svojom tvrdení. Mala som pravdu. Boli to oni a boli mu strašne podobní. Mama mala jeho nos a pery a otec mal jeho vlasy. Zatočila sa mi z tej podoby hlava, lebo som vedela, že si nie sú podobní len výzorovo. Zoskočila som zo stola na ktorom som ležala, pripadala som si ako kus mäsa, a cúvala som pred nimi. Strach čo som mala v očiach ich asi odradil od toho, aby išli za mnou. "No tak Cory, my ti neublížime." Povedala pokojne jeho matka. "Nepribližujte sa!" Zvreskla som a narazila do steny. Už som ďalej nemala kam utekať. "Zlatko, neboj sa nás." Povedala nežne Davidova mama a pristúpila bližšie. Mala som pocit beznádeje. Akú mám ja šancu medzi týmito tromi zabijákmi? Ťažko sa mi o tom rozmýšľalo, ale bolo to tak. "Nie, nechajte ma." Vyslovila som potichu a slzy som mala na krajíčku. "Cory..." Vyslovil David. Nechcela som sa na neho pozrieť, no musela som. Bezmocne som na neho otočila hlavu a díval sa na mňa tými svojimi prekrásnymi očami, v ktorých som sa vždy rozplývala. Odvrátila som pohľad, nechcela som sa už viac na neho dívať a vidieť tú bolesť v jeho očiach. "Nechcel som ti klamať." Povedal potichu a vyšiel z izby. Pozerala som sa na jeho chrbát a nemohla som uveriť čo spravil. On ma tu nechal s nimi! Možno chcel, aby to ukončili rýchlo. Pomaly som zatvorila oči, nadýchla sa a otvorila ich. Stáli tam rovnako ako aj pred tým. Uvoľnene, akoby toto zažívali každý deň. "Môžete to ukončiť." Povedala som a hlas sa mi triasol. Obaja sa zasmiali a ja som sa zamračila. Je snáď niečo vtipné na tejto situácií? Zmätene som na nich hľadela a zrazu ku mne pristúpila jeho matka. Chcela som cúvnuť, no nemala som kam, pretože za mnou bola stena. Oblapila ma okolo pliec a zaviedla ku sedačka. "Dovoľ nám, aby sme ti... viac upresnili našu prácu." Usmiala sa. Pôsobila rozumne. Nechcelo sa mi veriť, žeby to mohla byť vrahyňa. Usadila ma vedľa seba do kresla, no ja som sa postavila a odišla som na druhý koniec miestnosti. Nemôžem byť zase až tak naivná. No...môžem, ale nechcem tak pôsobiť. "David, ti povedal, že sa živými zabíjamím rôznych tvorov." Nechápala som kam tým mieri. "A potom ti povedal, že sa živíme zabíjaním ľudí." Už som bola úplne mimo. Čo chce zo mňa robiť debila? Nechápavo, ale zároveň aj chladne som na ňu zazerala. "Toto všetko bola pravda. David ti neklamal ani v jednom okamihu. Veľmi ťa miluje a nás by mrzelo, keby o teba prišiel." Povedala. "Môžete hovoriť k veci?" Pripomenula som jej sucho. "Iste." Usmiali sa na seba s manželom. "My sa živíme zabíjaním bytostí." Pozrela som na ňu. Robí mi to naschavál? Veď toto už všetko viem, netreba mi to opakovať. "Neprerušuj ma, nechaj nech ti to vysvetlím." Povedala skôr, než som stihla otvoriť ústa. "My lovíme bytosti, ktoré nie sú ľuďmi. Sú to iné tvory, sú to tvory o ktorých si ty ani väčšina tvojej rasy nikdy nepočula. Desamoni. Poznáš ten názov?" Pokrútila som hlavou. Bola som zmätená a šokovaná. Nemohla som tomu uveriť. "Fakt si myslíte, že vám skočím na to, že okrem ľudí, žijú na tejto planéte aj desamoni?" Začala som posmešne. Ale nemohla som sa ubrániť pocitu, že hovorí pravdu. Bola tak presvedčivá. "Veriť mi nemusíš. Ale je to tak. Tieto tvory predstavujú, pre ľudstvo katastrofu. Sú to vysoké bytosti s ohavným výzorom a veľkou mocou. Dokážu sa premieňať aj na obyčajných ľudí. Môžu pracovať v úradoch v banke, na pošte. Môžu to byť čašníci, právnici, čo len chceš. Sú to zlé tvory. Zabíjajú pre potešenie, živia sa... ani nechci vedieť čím, aj tak by si nevedela čo to je." Povedala a striasla sa. Jej manžel sedel vystretý a díval sa von z okna... akoby nebol zúčastnený. Mala pravdu. Nechcela som to vedieť. Už som nechcela vedieť nič. "Stačilo pani Greenová. Počula som dosť. Ste blázni... celá vaša rodina. Chodte na psychiatriu!" Zvolala som, keď som vychádzala z miestnosti. Vybehla som hore schodmi a vbehla do jednej z miestností. Bola malá a útulná. Červené steny aj závesy... všetko tam bolo červené. Také príjemné na oči. No nemala som čas sa nad tým pozastavovať. Sadla som si na posteľ a snažila som sa neuvažovať. Z kabelky, ktorú som mala stále prehodenú cez plece, som vytiahla tabletky na spanie. Dala som si tri a po pár minútach som už bola v ríši snov, plnej hrozivých tvorov a zvukov. Každí mi však šepkal jediné. "Aj teba raz dostaneme."