Ako v sne (2. časť)
"Áno"
odpovedala som a hodila sa mu do náručia. Na ten okamih nikdy nezabudnem. V tú noc sme boli jedno telo, jedna duša. Hneď ráno som sa pobalila a odišla som z internátu, aj zo školy. Davidovi sa to veľmi nepáčilo, ale rešpektoval moje rozhodnutie. Vždy ho rešpektoval. Okolo dvanástej hodiny sme odišli. Nevedela som kam ideme, ale bolo mi
to jedno. Hlavne nech je tam aj on. Celú cestu som sa na neho dívala, akoby som ho videla prvý krát. Po dvoch hodinách sme dorazili ku miestu. Cestou tam som aj zaspala. David ma zobudil až o niekoľko minút. "Chrápala si," povedal mi s úškrnom. "No dovoľ," brala som to ako podpichnutie a strčila som do neho. Vtedy ma chytil okolo pása a hodil do trávy a začal ma štekliť. Bola som strašne šteklivá a on to vedel. Po niekoľkých minútach som sa vymotala z jeho objatia a poobzerala sa okolo seba. Pozrela som na Davida: "Kde sme?" neodpovedal hneď, ale najprv sa postavil a pomohol mi vstať. "Sme na mieste, ktoré som nedávno kúpil." To ma zaskočilo a neveriacky som sa na neho pozrela. Nikdy nerobil unáhlené rozhodnutia a už vôbec nie takého... drahé a veľké! "David? Čo sa s tebou stalo?" Spýtala som sa ho. Neodpovedal, iba ma chytil za ruku a zaviedol do domu. Bol to veľký dom. Bože môj on bol obrovský. Keď som vošla do dverí, tá krása mi vyrazila dych. Bol to obrovský dom s veľkou halou a na stenách boli rôzne obrazy. Nepáčilo sa mi to. A zrejme to bolo na mne aj vidieť.
"N-nepáči sa ti tu?" spýtal sa neisto a pozrel mi do očí. "Nie páči, ale naozaj potrebujeme niečo tak veľké?" opätovala som mu pohľad. "Zlatko to je pre naše deti. Musia mať veľa priestoru a toto je pre ne ako uliate!" Nemohla som uveriť jeho slovám. Kde sa podel môj David. David, ktorý tak málo rozprával, ktorý nikdy nerobil rozhodnutia len tak z rozmaru. "David!" skríkla som. "Naše deti? Nie si trochu ďaleko? Veď sme sa ešte ani nezobrali. Čo sa to s tebou deje?" Posledné slová som vyslovila takmer prosebne. Pritúlil si ma k sebe, ale ja som sa vymotala. Vykročila som na poschodie a našla veľa izieb. Hádam si len nemyslí, že budeme mať 10 deti! Pomyslela som si. Začula som za sebou kroky. Bol to David, podišiel ku mne, chytil ma za ruku a ťahal na prízemie. Tam ma zatiahol do obývačky a posadil na jedno z kresiel. Prekvapilo ma že to bolo prútené kreslo. Sadol si oproti a chvíľu na mňa hľadel. "Niečo som ti nepovedal," začal. Tupo som na neho hľadela a čakala to najhoršie. Takto sa to vždy začínalo v tých romantických filmoch, keď chcel manžel povedať svojej manželke že má bokovku. Ale toto nie je náš prípad, David by ma nežiadal o ruku keby mal bokovku. "Naša rodina je...no oni," zasekol sa v polke vety akoby sa rozhodol že mi to nepovie. "Oni nie sú ľudia." Začala som sa smiať. Neviem prečo, táto situácia vôbec nebola smiešna. "A ani ja nie som človek." Hľadela som na neho a myslela som si, že si zo mňa strieľa. Čo iné by mohol byť, keď nie človek? Toto je fakt vtipné. "Ja čakám." Povedala som chladne. Prosebne na mňa pozrel no ja som len odvrátila pohľad. Zachádza to priďaleko. Jednoduchšie by bolo keby mi povedal, že má bokovku ako toto. Čo si myslí, že ja som dáka naivná nána, ktorá mu uverí každé jeho slovo?! "David, ako by si nemohol byť človek? Veď to je nenormálne." povedala som mu s nezakrývaným posmešným tónom. Čo sa to so mnou deje? Veď ho milujem. Ale miluje aj on mňa? "Nechajme to," povedal napokon a usmial sa. Ukážem ti našu spálňu." Prekvapila ma tá zmena témy. "David! Veď to dokonči!" skríkla som znova a chytila ho za ruku, aby som ho zastavila. Vyjavene na mňa pozrel a pohladil ma po tvári akoby sa nič nestalo. Chytila som jeho ruku a spustila som ju ku jeho telu. "Keď chceš aby sme boli manželia, nesmieme mať žiadne tajomstvá." Prebodla som ho pohľadom a on to pochopil ako rozkaz si sadnúť. Tvár si schoval do dlaní. Ešte nikdy som ho takého nevidela. "Moja rodina sa živí zabíjaním rôznych tvorov, to vieš" znova začal. Nechápala som tomu, jeho rodičia boli poľovníci to som vedela. Ale čo to má spoločné s tým že nie sú ľudia? A hlavne s tým že on nie je človek? "Moji rodičia sa živia aj tým, že zabíjajú...ľudí." Dostal zo seba po krátkej odmlke. Môj celý svet sa zrútil. Rodičia môjho snúbenca sú vrahovia? Toto musí byť nejaký žart, určite nie veď to boli takí milí ľudia. "Ak je to vtip, nie je to vtipné." Hlesla som a sadla si do kresla. "Nie je to vtip... bodaj by bol." Môj svet sa zrútil. Rodičia môjho snúbenca sú vrahovia. Pre boha čo ma to ešte čaká? "Cory" prihovoril sa mi a objal ma okolo pliec. "Musíš mi veriť, ja nie som taký... som iný ako oni." Vymotala som sa z jeho objatia, ničomu som nerozumela. Pozrela som sa na neho a odišla som z miestnosti.