Ako v sne (1. časť)
,,Idem sa osprchovať" zvolala som do izby, skôr pre seba ako pre niekoho iného. Izbu
mám sama, zatiaľ sa nenašiel nikto kto by mohol so mnou bývať. A prečo aj? Veď každí
má svoju izbu na internáte. Rozhliadla som sa. Bola rovnaká ako keď som sem prvýkrát
prišla, síce tu nebolo toľko vecí, ale pôsobila stále takým tajomným dojmom. Asi to
robili tie tmavé, vlastne vyblednuté steny. Zobrala som uterák, na ktorom bol Mickey
Mouse, z postele a zabalila som do neho svoje nahé telo. Pozrela som sa na seba do zrkadla, ktoré len tak-tak držalo na stene a otvorila som dvere na izbe. Hneď, ako som vstúpila na chladnú zem
na chodbe, zhasli svetlá. "Do kelu," zanadávala som. Školník asi zase zabudol zaplatiť elektrinu. Aj keď nikdy som celkom nechápala prečo mal elektrinu platiť školník, na to tu predsa boli rôzne fondy a tak. Zabuchla som dvere na izbe a pomaly som kráčala do verejných spŕch. Nemala som rada tmu, stále sa mi zdalo, že ma niekto pozoruje. Otáčala som sa tak často, že keby ma niekto videl určite by si o mne dačo pomyslel. Počula som iba svoje ťapkanie po studenej zemi a prerývaný dych, ktorý akoby patril niekomu inému, len nie mne. Nechápem, prečo sa ma zmocnil taký strach. Chĺpky na ruke sa mi postavili a nemohla som sa ďalej ani pohnúť, akoby som primrzla ku podlahe. Na krku som zacítila prievan, akoby na mňa niekto dýchal. Rýchlo som sa otočila, ale nikto tam nebol. Vydýchla som si. Bolo to ako v zlom filme, veď to poznáte. Vyplašené dievča beží po ulici, kde ju prenasleduje vrah s ostrým a dlhým nožom v ruke a každú chvíľu ju chytí, aby ju zabil. Zrýchlila som krok. Konečne som pred sebou zbadala dvere do spŕch. S plytkým dýchaním som ich otvorila, akoby som čakala, že na mňa môže spoza nich niekto vyskočiť. Nikto tam nebol. Samozrejme. Už by som nemala pozerať tie horory, začínam blúzniť. Zhodila som osušku na zem a vošla do jedného výklenku, kde bola na stene pripevná sprcha. Pustila som vodu, no začula som buchot. Akoby nejaké kroky. Zastavila som vodu a čo najtichšie som vyšla zo sprchy. Zazrela som za sebou tieň. Nenávidím periférne videnie, načo ho vlastne mám? Teraz som plná pochybností. V tom momente by som bola aj schopná kričať na celý internát, alebo sa aj rozplakať, keby sa to nestalo. Pomaly som sa otočila a zrazu som za sebou zazrela toho záhadného ,,vraha". Bol to môj priateľ. Vydýchla som si, znova. Podišiel ku mne bližšie a premeriaval si ma. Dalo by sa poveď, že ma vyzlieka očami, až na detail, že som pred ním stála úplne nahá. David ma chytil za driek a nežne si ma pritiahol ku sebe. Nevedela som, ako mám zareagovať. Bol by to romantický okamih, nebyť toho strachu, čo vo mne stále pretrvával. Objal ma. Objal ma tak nežne, až som si myslela, že sa roztopím. Tak veľmi som ho ľúbila. Moje priateľky ma nechápali, on totiž nie je veľmi výrečný. Má radšej gestá ako slová a myslím, že toto je jeho gesto ako mi chce povedať, že ma má rád. Opätovala som mu objatie. Bol to zvláštny okamih. Mal na sebe parfum ktorý som mu kúpila na naše výročie. Zdá sa mi, že od vtedy si nekupuje žiadny iný, iba ten. Tvár si zaboril do mojich vlasov, ktoré voňali po broskyni. Vedela som že miluje broskyňu, preto si kupujem taký šampón. Pri tejto krátkej chvíľke sme sa rozprávali nečujne. Obidvaja sme chceli povedať to isté, ale nikto to nevyslovil nahlas, bolo nám to vidno na očiach. Zrazu ma David pustil. Zohol sa po osušku a podal mi ju. Pozrela som sa na neho s obavami v očiach. Teraz som ho naozaj nechápala. Zabalil ma do osušky, chytil ma za ruku a zaviedol do internátnej izby. Otvoril dvere a vošiel prvý. Ukázal mi na posteľ a ja som si sadla. Ruky som si spojila a hľadela na Davida, ako sa prechádza po mojej izbe a hrá sa s niečím vo vrecku. Chodili sme spolu už päť rokov. Od mojej osemnástky a jeho devätnástky. Odrazu zastal a pozrel na mňa. Oči mal plné nežnosti a lásky. Hľadeli sme na seba a nikto nič nevravel. Kľakol si na kolená a hneď som vedela, čo to znamená. Tak ma to dojalo, až som si myslela, že som v rozprávke. ,,Cory McPeasonová," vyslovil moje meno nahlas a zreteľne. Prekvapilo ma že hlas má pevný aj po tej dlhej chvíľke čo sme mlčali.,, Vezmeš si ma?" A je to tu! Vyslovil to! Pomyslela som si a skoro by som sa na neho aj hodila, ale zabudla som na malý detail. Prsteň. Bol taký krásny, strieborný s malým diamantom v strede. Usmial sa a ja som sa usmiala tiež. Nevedela som, čo mám povedať, bola som taká dojatá že som si myslela že už zvládnem všetko. ,,Áno!" vyslovila som a on ma objal.