1.Kapitola
Dívam sa na tie isté oči ako minulý týždeň, sedím na tom istom vyležanom gauči, s tým istý účesom a v tej istej pracovni. Nie žeby ma nebavilo dívať sa na mastné vlasy, nesúmerné linky na očiach, zvráskavenú tvár nie až tak starej ženy, ale predsa len, sťažovanie sa patrí ku životu Akoby mi mohla pomôcť, akoby mi vedela pomôcť. Je taká istá ako tie pred ňou. Chce odo mňa presne to isté. Aby som si jej na tomto nechutne zožltnutom a takmer deravom gauči vyliala svoje srdce, ľahla si, na bruchu si prekrížila ruky a brala ju ako najlepšiu kamarátku. Nechápem prečo by som to mala rozprávať úplne cudzej žene. Ani tie pred ňou mi nijako nepomohli, no dobre mohlo to byť tým, že som dve hodiny len sedela a čumela na to ako sa ich milý výraz pomaly mení z naštvaného na mrzutý. Táto sa dostala zatiaľ len do fázy, milého a už trochu otráveného výrazu. Prevrátila som oči a naďalej som sedela bez pohnutia. Dívala som sa von oknom a pozorovala ľudí, ktorý sa náhlia boh vie kam a boh vie za čím. Asi mám deja-vú. Strhla som sa. Tá teta sa na mňa divne pozrela. Nevšímala som si ju, ja som si ju ani nechcela všímať, aj tak vie o mne veľké prd, prečo by som jej mala hovoriť niečo o tomto? Začula som kroky. Bože nie.. nie nechcem to zažívať znovu.. Modlila som sa v duchu, veľmi som sa modlila, dúfala som, že už som sa cez to preniesla, že moje podvedomie sa uspokojilo s tým, že ma bude týrať len v noci. Uspokojenie.. hrozné slovo. Neznášam dvojzmyselné slová. Neznášam všetko dvojzmyselné, aj veci čo majú dvojzmysel. Mykla som sa. "Olivia, ste v poriadku??" Prečo mi vyká? Prečo mi do pekla vyká? Čo som ja nejaká stará ženská? Neznášam keď mi vykajú. Mám 17 tak nech mi tyká, nie som až tak stará, alebo áno? Prebodla som ju pohľadom. Akoby som mohla byť v poriadku? Tú otázku nemyslí vážne, že? Veď už len to, že sedím v jej pracovní hovorí o tom, že so mnou niečo nie je v poriadku. Len som pokrútila hlavou, nie ako odpoveď, ale že sa vôbec niečo také pýtala. Pozrela som sa na hodinky. Ešte tu budem tvrdnúť hodinu a pol. Vzdychla som si. Znovu kroky. Zatvorila som oči a pokúsila sa vyprázdniť si hlavu. Väčšinou mi to pomáhalo. Ale toto asi nie je ten prípad. Zbadala som ho vo dverách. Bola som naspäť vo svojej izbe. Ležala som v broskyňových perinách a čakala na neho. Vedela som, že príde, vždy prišiel. Plakala som už preventívne pripravená na to, čo ma čaká. Dvere zaškrípali. Pevnejšie som privrela oči a bola som naspäť v tej kancelárií. Doktorka sa na mňa spýtavo hľadela. Asi čaká, že jej poviem, čo som teraz videla, nechcem jej povedať, že bude čakať veľmi dlho. To mi príde až príliš drzé a ja predsa až taká drzá nie som... alebo? Po chvíľke sústavného zazerania a vymieňania si pohľadov to vzdala a postavila sa. So slovami "keď budeš čokoľvek potrebovať...?" som ju nechala samu v kancelárií, ani tú myšlienku nedopovedala. Nemusela, počúvala som to stále. Čo nikto nechápe, že ja nechcem nikoho pomoc? Že ju nepotrebujem? No, potrebujem, ale nikto z nich mi ju dať nemôže. Už nie. Odišla som preč z nemocnice, dívajúc sa len pod nohy, aby som nevidela zvedavé pohľady, ktoré spočívajú na mojej tvári. Hm.. nenazvala by som ich zvedavými, ale boli nepríjemné. Zvedavé, nezvedavé, nechcela som ich vidieť a ani tých ľudí, čo sa hemžili okolo mňa ako červíky. Zašla som za roh a vtedy do mňa narazilo akési dievča. Nemala som chuť sa po nej rozkričať, tak som sa len mykla dozadu a pokračovala v ceste. Zdalo sa mi, že sa dotkla mojej tašky, ktoré mi cez jedno plece visela, no asi sa mi to len zdalo. Snažila som sa nerozmýšľať, ako stále a len som sa dívala pod nohy, aby som nestúpila na nohy niekoho iného, alebo nebodaj do nejakého nechutného pľuvanca. Určite to robíte aj vy, len si to menej uvedomujete. Vyhrabala som kľúčiky v taške a odomkla dvere do vchodu. Bývali sme na prvom poschodí, niekto by povedal, že je to nevýhoda, lebo chlad z vonku sa ku nám dostane rýchlejšie, no ja vidím len výhody nášho bytu. Napríklad, môžem vyskočiť z okna bez toho, žeby som sa bála o nejakú svoju končatinu. Hodila som kľúče na botník a môj pohľad padol na tieň, ktorý bolo vidieť v mojej izbe. Brat vedel, že do mojej izby NESMIE chodiť, tak prečo je tam teraz? Začala som si pripravovať spŕšku nadávok, ktoré na neho spustím, no keď som otvorila dvere, zostalo to len pri prvom slove: "Ako...?" Nebol to môj brat. Bol to niekto iný. Bol celý v čiernom. Nie ako zlodej, ale ako nejaký chlapík, ktorý prišiel z pohrebu. Čierny oblek, čierna kravata, už len okuliare mu chýbali na to, aby som ho označila za "muža v čiernom" podľa toho filmu. Pozrel sa na mňa a vyskočil oknom. Tiež asi vidiel len kladnú stranu bytu na prvom poschodí. Asi som mala začať kričať, alebo niečo robiť, no nemala som na to dôvod. No až na detail, že v mojej izbe sa práve nachádzal neznámy muž a boh vie čo chcel. Zatvorila som za sebou dvere a podišla som ku oknu. Nič tam nebolo, samozrejme, dlho mi trvalo kým som sa pohla z miesta. Zatvorila som aj okno. Hodila som tašku na posteľ a poobzerala sa okolo seba. Moje broskyňové tapety (teraz už vyzerali ako ružové -vďaka ti slnko) boli nepoškvrnené, červená plachta na posteli tiež, kreslo v rohu miestnosti tam bolo, v takom stave ako som ho nechala. Dokonca aj neporiadok na stole som mala taký, aký bol aj včera. Už keď tu bol, mohol niečo spraviť, niečo čoho by som sa mohla chytiť. Alebo mohol poupratovať, nenahnevala by som sa. Otvorila som skriňu, všetko bolo na svojom mieste. Nič mi tu nechýbalo, tak čo tu do pekla chcel ten chlap? Zastrela som závesy, ako to robím vždy. Nepýtajte sa ma prečo, nemám na to rozumný dôvod, ak samozrejme nepokladáte za rozumné to, že nemám rada keď na mňa svieti slnko, keď mám svetlo v izbe až také, že sa ho bojím. Ale ja sa bojím aj tmy takže je to dosť divné. Prezliekla som sa do domáceho úboru, ktorý pozostával z teplákov a vyťahaného trička. Ale nebolo špinavé! Vzala som tašku, kde som mala nákup. Pred návštevou psychológa som sa zastavila v potravinách, trebalo doplniť jedlo. Ako som vyťahovala chlieb z tašky, spolu s ním vypadlo na zem niečo malé, zabalené v papierovom vrecku. Položila som chlieb na stôl a vzala balíček. Rozmýšľala som, či ho otvorím, nebol predsa môj, ale bol v mojej taške, takže teoreticky... otvorila som ho. Bol to nejaký krištáľ, vyzeralo to ako krištáľový kľúčik, ale to mi vôbec nedávalo zmysel. Z jedného konca visela šnúrka, akoby to bol náhrdelník, nevedela som si predstaviť človeka, ktorých chodí s niečím takýmto na krku, vyzeral by nanajvýš..divne. A bolo to aj dosť ťažké. Akoby zhypnotizovane som sa na to dívala. Začalo sa to točiť. V ušiach som začula zvončeky, ako keď sa blíži Santa Claus na svojom koči a vy počujete tie zvončeky. Bolo to niečo krásne, nikdy som nič také nepočula. Krištáľ sa mi točil v ruke a ja som si ho nasadila. Ako sa to dotklo mojej pokožky, na dekolte som zacítila pálivú bolesť. Za tú krátku chvíľu, počas ktorej sa ma kľúčik dotýkal, som niečo videla. Bola to dlhá cesta. Strhla som si to rýchlo z krku, kým celá nezhorím a položila som to na stôl. Prešla som si rukou po koži. Bolo tam niečo odtlačené, no iste. Načo som si to dávala? Nahnevaná sama na seba som si to potrela masťou, hodila to naspäť do vrecka a začala odkladať veci zo stola. V zámku som začula kľúče. Pozrela som sa na chodbu. Prišla mama aj s bratom. Boli u kaderníka, moja mama vyzerá príliš mlado na svoj vek. Má štyridsať tri rokov, no povedali by ste na ňu, že má okolo tridsiatky. Nie nebola na plastickej operácií, proste sa taká narodila, alebo žeby to bol Maybeline? Chabo som sa na ňu usmiala, som predsa na ňu nasratá, znovu a znovu ma posielala ku psychickým expertom, ktorý na mňa hodinu hľadeli a pritom si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta. Mama mala svetlé vlasy, svetlejšie ako ja ale oči sme mali rovnaké. Veľké a modré. Pohľadom som skĺzla na brata, bol odo mňa o rok mladší. Sweet sixteen ako sa hovorí. David už nemal tie krásne brčkavé vlasy s ktorými vyzeral ako ovečka, mal ich krátke, nepáčilo sa mi to. Keď som okolo nich chcela prejsť do izby, mama ma zastavila. "Poď do obývačky." Cez ústa sa mi predral vzdych, vedela som, čo ma čaká, bude chcieť dôkladne zreferovať všetko, čo som tam robila a aké otázky mi dávala. A do prdele, veď ja som tam len sedela a občas sa aj ona na mňa pozrela. Alebo to bol on?
"No, ako bolo?" Spýtala sa ma hneď na začiatok. Neznášam tieto úvody.
"Fajn." Krátka a výstižná odpoveď. No proste ja.
"Povieš mi aj nejaké podrobnosti?" spýtala sa.
Zamračila som sa na ňu, podrobnosti by sa jej nepáčili. Ona netušila, čo sa tu dialo do mojich trinástich rokov. Možno pred tým zakrývala oči a nechcela tomu veriť, veriť tomu, že jej manžel, otec jej detí, je niečoho takého schopný. No bol.
"Pýtala sa ma tie isté otázky ako všetci a ja som jej aj rovnako odpovedala. Všetko je to, čo vždy." Usmiala som sa na ňu svojím dokonale nacvičeným úsmevom, ktorý som používala vždy.
"Dobre." To bolo jediné, čo mi na to povedala. Postavila sa z kresla a odišla z izby. Vzdychla som si, nechcem sa s ňou hádať, no nikdy jej nepoviem, čo sa tu dialo vždy keď spala. Ona to proste nemôže vedieť. Zamračila som sa na dvere, akoby za to mohli oni a išla som za Davidom. "Nemal si sa dávať ostrihať." Povedala som hneď ako som vošla do jeho izby. Tričko mu ležalo pri nohách a on si hladil... brucho. Moje nervy on to fakt robil. Zatiaľ som to videla len v telke, nikdy som si nemyslela, že také niečo bude robiť aj môj brat. "Asi... prídem neskôr." Povedala som nechápavo a on ma nechal odísť. Asi v tom chcel pokračovať...